Brutálna nuda

„Čo to bude, dámy?“
„Poprosíme dva krát cafe latte s hnedým cukrom. Bez škorice. Jedno s karamelom, to druhé čisté a dva poháre vody.“ Povedala to hlasnejšie, než bolo potrebné. Ľudia sa na nás otáčali, čosi si šepkali. Saša sa zaškerila na plné ústa, spravila akýsi čudný pohyb dlaňou a chrbtom ruky si podoprela hlavu. Zapálila si svoju stotisíc osemdesiatu siedmu cigaretu v živote. Robila si čiarky. Vytreštila na mňa obrovské hnedočierne oči, vraj mám rozprávať ďalej. Voňala čisto ako mydlo, pokožku mala teplú a strapaté farebné vlasy jej padali do čela. Telo mala plné malých, lesklých guličiek, s ktorými sa neustále hrala. „Nemám peniaze. Chápeš to? Stále ich nemám. Ja tomu nerozumiem. Celé dni robím ako otrok. Nie že sa sťažujem! Bol to predsa môj sen robiť s vŕtačkami... Vŕtačky príklepové, vŕtačky mechanické, vŕtačky akumulátorové. Milujem vŕtačky! Najradšej by som si ich brávala aj do postele. No stane sa občas, že príde zákazník a ja jednoducho... NEVIEM!“ Saša kývala hlavou hore-dole a hrýzla si peru, potom prst a o chvíľu mala v ústach celú ruku až po lakeť.
„Prestaň s tým ty krava. Čo som to...? No, a vtedy sa začnem usmievať, krížiť nohy, hrať sa s vlasmi a kričať na kolegu že 'Haló! Pomóc!'. Ten to potom chodí zachraňovať. Neviem, či mi to stojí za tie stresy...“ Počúvala ma s absolútnym sústredením. Nechtom rýpala do zožltnutých ohorkov v popolníku.

„Nič si z toho nerob. Ja mám dnes strašne veľa peňazí.“ Z peňaženky vytiahla dvacku. Bolo to skutočne najviac peňazí na svete. Po únavných výpočtoch nám vyšlo, že ak zaplatíme kávu, večeru a dva obrovské raw levandulové koláče v tom hipsterskom podniku na rohu, ostane nám ešte aj na zajtrajší koncert a tri pivá. Každej jedno a tretie si rozdelíme. Nikto v celom vesmíre nebol v tej chvíli bohatší.

Zaplatila som za kávu a nechala som zopár drobných navrch. Kaviareň sa ospalo potácala v tlmenom svetle šíriaceho sa spod látkových tienidiel. Nechali sme ju odpočívať a dusiť sa v tabakovom opare. Kara sa pred krčmou rozhodla, že si uprace kabelku. Tá bola zároveň šatníkom, skladom potravín, odpadkovým košom a prípadne prenosnou stoličkou, keď bola dlažba na zemi už pristudená. Vysypala celý obsah na zem a nahádzala ho naspäť. Hotovo. V rukách jej ostal iba oranžový uterák. Omotala si ho okolo hlavy. Ľudia sa za ňou otáčali a ukazovali prstom. Fotili si ju. Keď však začala nahlas spievať estónsku hymnu a popritom robiť drepy, nikto nemal odvahu odvŕtať pohľad od zeme a pozrieť našim smerom. Asi ohluchli, oslepli, alebo sa báli, že by na nich Kara začala rozprávať. To by len bola hanba.

„Čo budeme robiť?“
„Neviem, nudím sa.“
„Aj ja sa nudím.“
Asfalt sa afaltil a lavička lavičkovala. Stromy stromovali, ľudia sa ľudili.
„A čo budeme robiť, aby sme sa nenudili?“
„Netuším. Musíme niečo vymyslieť.“
„Ach bože, to je nuda.“
Vstala, preskočila medzeru medzi dlaždicami a skríkla:
„Nedostanem rakovinu!“ Vrabce sa rýchlosťou svetla vykotili z kríkov a odleteli do Humenného.
Kara si nahovárala, že keď preskočí tri kachličky na jeden krát, splní sa jej všetko, na čo v tej chvíli pomyslí. Je to výsada detstva. Je to vzácnosť a väčšina ľudí sa jej na prelome dospelosti vzdá. Kara vyplazila jazyk a od sústredenia zmraštila čelo. Bol to veľmi dôležitý skok. Ohla sa v bokoch, počítala uhol. Kto by už chcel dostať raka. Pridržala si uterák. Raz - dva - hop! Vyzerala trochu ako lietajúci zemiak.
Pozorovala som ju s vypučeným bruchom a rukami v bok. Vyzerala som trochu ako stojaci zemiak.
„Z neba začne padať žrádlo.“ Povedala som posmešne, nadvihla si sukňu, otrčila všetkým svoju šušku a preskočila naraz tri kachličky staromestskej dlažby.
„Vidíš? Žiadne jedlo. Sú to sprostosti." Vysvetlila som Kare s pokrútenou tvárou. O pár sekúnd na to mi vrazila do hlavy obrovská bageta. Bezdomovcovi Milošovi nebola dosť dobrá. Kričal, že chcel vegetariánsku, predsa ako vždy, bez gluténu, a že on takýto bordel žrať nebude. Kara sa zvalila na zem a od smiechu sa pošťala. Ozaj, kedy ste sa naposledy pošťali od smiechu?

Práve sme dokončili tretí okruh tej istej trasy, ktorou sme prechádzali zakaždým, keď sme nevedeli, čo s časom. Nahovorili sme si, že medzi starými budovami číslo trinásť a pätnásť pulzuje magická energia, ktorá nám vyčaruje v lebeniach dáky kreatívny nápad. Civeli sme na omietku asi pol hodinu. V oknách sa svietilo a zo starých pavlačových domov rozvoniaval klinček a bylinky. Nič nám nenapadlo. 

„Nuda, čo?“
„Masakrálna.“
Zjedli sme už hádam všetko, čo Pupok Sveta ponúkal. Zlý kebab so šľachami z ktorých napínalo na zvracanie, drahú zmrzlinu, rožok s treskou. V tele nám miesto krvi a vody cirkuloval nekoncentrovaný kofeín. Kŕmili sme holuby. Spievali sme im pesničky. Skákali sme gumu. Hádzali sme sa pod električky. Cŕŕŕŕŕn! Slnečné lúče babieho leta nám roztápali naše lenivé končatiny a do očí nám vypaľovali ohnivé kruhy. Vyzerali sme diabolsky. V lavičkách sme vysedeli veľké diery, lebo máme veľké zadky.

„Ešte stále sa nudím.“
„Aj ja ešte stále.“
„Poďme niečo vymyslieť!“
„Dobre, ale... Čo?“
„Neviem. Nudím sa tak veľmi, že nedokážem premýšľať.“ Kara otvorila tašku a vytiahla z nej veľkú čokoládu. Keď ju dojedla, otvorila ďalšiu. Potom sa rozplakala, že je tučná, a že na plač vraj funguje len jediná vec na svete. Ďalšia čokoláda.

„Nudím sa ako hovno.“ Zakončila som to. Opäť som bola patetická. Nič na svete by ma nedokázalo zabaviť. Bola som v začarovanom kruhu nechuti a nervozity z nej. Je to stav horší ako zastavené prdy. Začali sme sa znovu prechádzať. Kara zastala uprostred zebry a začala si rúžovať papuľu. Spýtala som sa, či jej nejebe a odtiahla ju na druhú stranu cesty. Tam sme stáli ďalšiu hodinu. Kara s uterákom na hlave a ja s nazberanými pančuchami na kolenách ako malé decko, pozorujúc ľudí, keď odrazu...

Bol krásny. Mal bradu a ostatné si nepamätám. Brady fičia a kto má bradu, je boh. Okrem susedky Jarmilky, tá je nechutná. Pozrela som na Sašu. Vedela, čo mi beží hlavou. Zodvihla výstražne prst, priblížila svoju tvár k mojej tak blízko, že som počula každé najjemnejšie zafunenie a šepotom pokynula: „Poď!“ A tak som šla. Päty sa ani raz nedotkli zeme, otáčali sme sa na všetky svetové strany ako profesionálne špiónky, hrbili sme sa a boli sme veľmi nenápadné. Dali sme si slnečné okuliare. Pán Brada bol celý v čiernom. V ušiach mal slúchadlá a kráčal celkom pokojne. Bol sexy a potrebovali sme vedieť, kam ide. Vonku sa už zotmelo, vzduch zvlhol. Vietor zavýjal. Autobus. Druhý. Tri odbočky doprava a štyri doľava. Ani po pätnástich minútach intenzívnej špionáže nespozoroval nič. Ťahali sme sa za ním celú večnosť. Už sme sa ani nehrbili, ani nechichotali.
„Fakt super nápad. Bolia ma nohy a som hladná.“ Mrnčala som. Prišli sme kdesi na koniec sveta, kde stálo pár opustených domov, keď v tom zrazu zastavil.
„Pozeraj ty trúba! Už vyťahuje kľúče!“ Triasla mnou a oči jej horeli vzrušením. Pán Brada odomykal dvere. Dom však nevyzeral, že by bol obývaný. Bol ošarpaný a išli z neho čudné zvuky. V okolí boli poprevracané smetiaky a staré, rozbité spotrebiče. Dokonca sa mi zdalo, že bola pred bránou vedľa bicykla uviazaná koza. Stáli sme za rohom. Brada nezamkol. Saša ma schmatla za rameno a z tašky vytiahla priehľadnú krabicu plnú čokoládových koláčov. „Preboha! Jasné! Veď to je sám Franz Franzovič z kapely The Franzatics!“
„Počkaj... To je ten krivý ethnocore? Tak to je teda dobrý odpad.“ Pokrčila som nosom. Ona ma však už nepočúvala. Mierila si to priamo do jednej z pivníc záhadného temného baraku.

Nemohla som tomu uveriť. Nad posteľou mi už tri roky visí ich plagát. Ako som ho mohla nespoznať? Vzduch voňal po vápne. Skúšalo tu asi viac kapiel. Neón rozrážal prašnú clonu, ktorá kryla železné dvere - poslednú prekážku medzi mnou a Franzom. Chvíľu som počúvala, pozerala na koláče, ruky sa mi potili. Stála som tam asi desať minúť, potom začali hrať moju obľúbenú. Volala sa V Kaluži Krvi.
„Čo chceme teraz ako spraviť?“ Kara sa tvárila unavene.
„Veď normálne, prídeme tam, predstavíme sa, dáme im koláče a bude párty!“
„Aha a to si myslíš, že ako budú reagovať, keď sa im objavia v skúšobni dve cudzie pipky so škatuľou plnou zákuskov?“ Chvíľu bolo ticho. Potom sme si naraz uvedomili, že je to ten najromantickejší porno scenár na svete. A že AJ keby sme samé chceli, neodmietnu nás.
Vymenili sme si ešte jeden dlhý pohľad a telepaticky preniesli všetky potrebné informácie. Na tri. Poď!

Vtrhli sme dnu. Saša sa usmievala. Boli sme spotené a nepekné. Okrem toho sme im prenasledovali speváka. To nie je najšťastnejšia kombinácia. Toto všetko mi prebleslo hlavou, kým som roztvorila oči z prvého žmurknutia. Čo sme však videli nás načisto paralyzovalo. Franz ležal na starom spráchnivenom gauči, od pol pása nahý. Cez veľký reproduktor hral album jeho vlastnej kapely. Spieval si svoje pesničky, honil si vtáka a pozeral sa pritom na kozu, priviazanú o staré bubny. Mal na hlave slamený klobúk a v rohu mu pod fotkou buddhu horela vonná tyčinka. Saši sa asi nezdalo nič čudné, tvárila sa stále rovnako nadšene.
„Ahoj! Viem že ma asi nepoznáš, ale ja teba hej! A priniesla som ti koláče, v rádiu si vravel že máš rád sladké, vtedy som to počúvala, no tak som si myslela...“
„Sú bezlepkové?“ Stále robil ten smiešny pohyb rukou.

Bola neskorá noc. Koláče sme rozdelili koze Líze v pivnici a koze Elze vonku, pri bicykli. Boli sme sklamané. Oklamané. Naspäť nám už nešiel žiaden nočák, tak sme si zavolali taxík.
„Na meno Staša, prosím.“
„Staša? Veď si Saša.“ Nechápavo som krútila hlavou.
„Ja viem, ale nikto mi nechce veriť, že sa volám Saša.“
V taxíku sme zistili, že nemáme čím zaplatiť. Všetky peniaze sme minuli na kávu a jedlo. Dohodli sme sa preto, že pozveme taxikára Jana na pivo. Keď nám však povedal, že má tiež kapelu, začali sme jačať a za jazdy sme vyskočili z okna. Robili sme kotrmelce ako vo filmoch. Ako v tých s Džeki Čenom. Alebo nie! Tak, ako ich robia tí fešáci v Kobre 11, keď začne všetko vybuchovať. Skrátka, niečo medzi tým. Mali sme krvavé lakte a čelá. Išli sme aspoň 120kou.

„Nudím sa.“ Hrýzla slamku a pozorovala svoju studenú kávu.

„Ja tiež. Brutálne.“