Karolinisko

Milovať ťa, to je ako objaviť novú fontánu, postavenú hádam pred sto milión rokmi, skrytú v dave ľudí, obchádzala som ju odkedy som sa naučila obchádzať veci, ľudí, fontány, no dnes na mňa zvolala - poď - objav ma - a tak som ju dnes objavila, oblečená, s telom v oblakoch a nohami na modrej hladine.

Hovorila som dedkovi o tom, ako sa cítim. Že sa mi niekedy zdá, že nepatrím do sveta a medzi ľudí a do víru rýchleho veľkomesta. Dedko na to, že všetci ostatní sa iba tvária, že patria, a že ich to aj tak niekde vo vnútri škrie, že sú rovnako zúfalí ako ja, že to iba ja som taká trúba Jerichova, že o tom stále rozprávam nahlas. Dedko ma zavolal do kuchyne a povedal, aby som nakrájala uhorku. Zelenina sa zasekávala na krájači a lietala kade-tade po kuchynskej linke. Ty kuchárenka moja, povedal, a na tvári sa mu zračila ľútosť. Snaží sa nájsť vo veciach význam alebo zmysel a nevie pritom ani pokrájať uhorku. Podľa mňa si myslel presne toto. Ale smial sa na mne láskavo. Potom sme šli do obchodu. Kúpil mi tri čokolády, rajčiny a mlieko a natankoval mi do auta plnú nádrž. Vtedy som pochopila, že je veľmi príjemné pocítiť, že môžem občas zlyhať, že sa mi môže čosi nepodariť, že môžem byť chvíľu nezamestnaná, pretože tu je ktosi, k...

Ževraj dávajú do telefónov takzvané kurvítka, Malé prístroje v prístrojoch Ktoré pokazia telefón, Aby ste si museli za pár rokov kúpiť nový, Oni ale nevedia, že takým kurvítkom môže byť Život, pocit, zlosť, hnev, frustrácia, osamelosť, a emócie že sú najskurvenejšie kurvítka, tak o tom hádam ani nemusí byť reč, Schmatla som telefón a hodila ho o zem A úplne celý som ho dokurvila, Nebolo treba žiadne zabudované kurvítko, Dokurvený život a Dokurvené telefóny a Dokurvené kurvítka.

Dnes fajn deň. Pln ý z á zrakov. Uplatila som jedného z revízorov, aj napriek tomu, že sa vždy tvária absolútne dôstojne, ctihodne a nepodplatiteľne. Povedal mi - revízia cestovných lístkov - a ja som sa chví ľ u tv á rila, ž e tam nie som, a pár sekúnd na to, ke ď podi š iel celkom blízko m ň a, som zamrmlala - taká pálka ma zni č í -, na č o on vypol nahrávacie zariadenie a povedal mi – nie tak nahlas, sle č na! – a potom ma odtiahol bokom, mimo zastávku, a nechal sa podplati ť . Potom som prišla domov. Upieka som si cviklu so zemiakmi a chutilo to výborne. Dala som na vrch maslo a bylinky. Napadlo mi, ž e by som si mohla otvori ť továre ň na pe č enú cviklu. A balila by som ju do pou ž it é ho alobalu z č okol á d, alebo do papiera, lebo papier sa lep š ie recykluje . A   ľ udia by to kupovali a cpali do seba namiesto snikersky a okolo úst by mali bordové stekance a ja by som bola ve ľ mi bohat á , ako ž e vn ú torne bohat á , lebo by som kon...

Sadol si ku mne do vysokej trávy a začal niečo hovoriť. Najprv rozprával o jadrových elektrárňach, o oblakoch z vodnej pary, o héliu, vodíku a sodíku a potom o tom, ako vzniká energia pri rozpade jadier. Pýtala som sa ho, ako vyzerá taká uránová tyč a jadrový odpad a potom som sa ho spýtala, kto rozhodol o tom, že práve takýmto spôsobom bude fungovať vesmír a potom som sa zahľadela na jeho nos a vlasy a všimla som si, že vyzeral celkom ako Newton. Vravel mi, že 97% hmotnosti slnečnej sústavy tvorí Slnko, 2% Jupiter a že ostatné jedno percento je zvyšok. Predstavila som si Zem ako omrvinku, ako zlomok jednej stotiny celku a hneď na to som si uvedomila, že človek je v porovnaní so Slnkom veľký asi ako jedna triliardtina jednej miliardtiny kúsočku Slnka, a že srdce takéhoto človeka musí byť teda nanajvýš veľké asi ako jedna tisícina tohto maličkého nič. A predsa neviem, či poznám niečo väčšie a ...

Nádherne ležíš Kým nádherne sneží. Spolu to prežiť a zažiť a vážiť, Dokola kaziť a pražiť  a vraždiť, Obnažiť, strážiť a prášiť a plašiť, Kým znovu nezaspíš, Nádherne.

Zobrať ťa na exkurziu do továrne na sklenené guľočky. Mohli by sme iba hladiť sklo a mlčať. A ak by sme aj nemlčali, Pýtali by sme sa Otázky na spôsob: Ako to len do nich vlievajú ten benzínový vesmír? Ako to, že lilavá pláva z purpuru do orgovánu? Ako to, že sú tie ostré tvary vždy tak krásne hladké? Zobrať ťa na exkurziu do mojej duše. Do továrne na všetko to zvláštne. Do továrne na nástroje hromadného ničenia. Tam sa rodí láska, neha, ticho, básne, Rodia sa v nej plesne, kurvy, vodíkové bomby, Zobrať to a vysypať to všetky tebe do dlaní, Všetok život (a vo všetkom živote je predsa všetka smrť), Veď ty si s touto hádankou už Hádam nejak poradíš! Nechýba ti predsa rozum - nemyslíš? A ak aj nie, pomôžem ti Ukradnúť z továrne všetky sklenené guľôčky, Zahodiť ich do vody, Vyloviť späť, Dívať sa cez ne na svet, Ako sa krúti, deformuje, Ako nám krásne klame o tej svojej hnusnej polopravde.