Isaac

Sadol si ku mne do vysokej trávy a začal niečo hovoriť. Najprv rozprával o jadrových elektrárňach, o oblakoch z vodnej pary, o héliu, vodíku a sodíku a potom o tom, ako vzniká energia pri rozpade jadier. Pýtala som sa ho, ako vyzerá taká uránová tyč a jadrový odpad a potom som sa ho spýtala, kto rozhodol o tom, že práve takýmto spôsobom bude fungovať vesmír a potom som sa zahľadela na jeho nos a vlasy a všimla som si, že vyzeral celkom ako Newton. Vravel mi, že 97% hmotnosti slnečnej sústavy tvorí Slnko, 2% Jupiter a že ostatné jedno percento je zvyšok. Predstavila som si Zem ako omrvinku, ako zlomok jednej stotiny celku a hneď na to som si uvedomila, že človek je v porovnaní so Slnkom veľký asi ako jedna triliardtina jednej miliardtiny kúsočku Slnka, a že srdce takéhoto človeka musí byť teda nanajvýš veľké asi ako jedna tisícina tohto maličkého nič. A predsa neviem, či poznám niečo väčšie a skutočnejšie. 

Bola tma a stromy hovorili satelitom ako sa dnes mali. Rátala som vzdialené postavy a tvár chlapca sa rozpíjala v mesačnom svetle. Ostrý nos mu spravil z tváre temné jazero, na jeho brehu sa vlnili pieskové kučeravé vlasy. Priznal sa mi, že čím viac vie o matematike a o vesmíre, tým menší je okruh potenciálnych spriazených duší a mysieľ, s ktorými by sa o tom všetkom mohol porozprávať. Ale tak je to so všetkým na svete, povedala som a potom som si spomenula na dedka, ktorý ma naučil, že za všetko v živote sa platí. Spomenula som si, ako som raz v planetáriu napísala básničku z útržkov viet, ktoré som si stihla pozapisovať z vášniveho výkladu staršieho sprievodcu a z podrobných vysvetliviek popísaných po stenách. Chcela som mu ju prečítať, ale zrazu som si nebola istá, či by sa mu páčila, a tak som ju prebehla očami v tichosti, sama pre seba.

Messierov katalóg objektov a galaxií,

M42,

Herkules a poľovné psy,

Jašterička, líštička,

Lietajúca ryba,

Kentaur,

Kompas,

Andromeda a

Temná hmota,

Temná energia rozpína vesmír,

A hviezdy tvoria iba 1% vermíru,

Tvorba ľahkých jadier,

Pokiaľ si protón chytí svoj neutrón,

Tak je stabilný,

Inak sa rozpadne,

Čierna diera našej galaxie má hmotnosť

4,5 000 000 sĺnk,

Nevieme nič o čiernych dierach,

(Som čierna diera a nikto o mne nič nevie)

Odmeriame spolu dĺžku hviezdneho dňa?

(Hviezdny deň je o štyri minúty kratší, ako ten slnečný.)

Tri zákony hviezdnej mechaniky...

Nechcelo sa mi už ďalej čítať. Zvykla som si zapisovať všetko, čo mi napadlo a zdalo sa mi aspoň trochu zaujímavé. Neraz sa mi stalo, že vety, do ktorých som sa pri písaní zaľúbila, som neskôr nemohla ani vidieť a naopak. Niekedy sa mi to stane i s ľuďmi. Hovorila som mu o planetáriu, no zdalo sa, akoby ma nepočúval, lebo ma prerušil uprostred vety a oznámil mi, že sa na svet už nepozerá intuitívne, ale takmer výlučne cez matematiku a fyziku. Vtedy som si spomenula na otázku, ktorú som si naposledy položila, keď som sa cítila veľmi osamelá.

- Ako to, že ja som ja?

Zamračil sa a schúlil sa do klbka. - Ako to myslíš?

- No, ako je možné, že ja som práve v tomto tele a nie v žiadnom inom?

Zdalo sa, že som ho rozrušila. Moju otázku si podľa všetkého vysvetlil ako pokus o manifest nezvládnutého superega alebo akejsi iritantnej formy individualizmu.

- Ale ja to tak nemyslím, - skočila som mu do reči. – Myslím to tak... Zaujíma ma, kto je tá osoba, skrývajúca sa za mojou tvárou, pokožkou, telom, kosťami, svalmi a šľachami. Prečo vo mne nie si napríklad ty?

Natiahol ruku a dotkol sa mojej nohy, ako keby sme tu sedeli už desať rokov. Zacítila som teplo jeho tela a stisk dlane. Prekvapila ma intenzita celkom obyčajného dotyku. Keby som mala predstavu o tom, ako veľmi bolí sto voltov, povedala by som, koľko som ich dostala. Inokedy som necítila nič alebo len veľmi málo a tak som si to vysvetlila tak, že keby nebola tma ale bol by deň, všetko – dotyky, vône a možno aj tie ostatné veci, by som prehliadla alebo by som ich cítila aspoň o polovicu menej výrazne.

- A teraz? Teraz, keď som sa ťa dotkol - nie som takto ja ty? Nie sú všetky elektrické procesy v mojom tele teraz spojené s tými tvojimi?

- Áno. Môžu byť. Ale i tak neviem, či ťa bolí brucho, či si smutný alebo či sa cítiš sám.

Pustil ma a ja som zrazu vedela ešte menej, než predtým. Ale neznamenalo to, že by bolo zrazu na svete viac kompatibilných duší, s ktorými by som sa mohla rozprávať o vesmíre a predstavovať si to ticho, keby zrazu zhaslo Slnko.