Kúsok

Dnes fajn deň. Plný zázrakov.

Uplatila som jedného z revízorov, aj napriek tomu, že sa vždy tvária absolútne dôstojne, ctihodne a nepodplatiteľne. Povedal mi - revízia cestovných lístkov - a ja som sa chvíľu tvárila, že tam nie som, a pár sekúnd na to, keď podišiel celkom blízko mňa, som zamrmlala - taká pálka ma zničí -, načo on vypol nahrávacie zariadenie a povedal mi – nie tak nahlas, slečna! – a potom ma odtiahol bokom, mimo zastávku, a nechal sa podplatiť.

Potom som prišla domov. Upieka som si cviklu so zemiakmi a chutilo to výborne. Dala som na vrch maslo a bylinky. Napadlo mi, že by som si mohla otvoriť továreň na pečenú cviklu. A balila by som ju do použitého alobalu z čokolád, alebo do papiera, lebo papier sa lepšie recykluje. A ľudia by to kupovali a cpali do seba namiesto snikersky a okolo úst by mali bordové stekance a ja by som bola veľmi bohatá, akože vnútorne bohatá, lebo by som konečne dotiahla nejaký svoj nápad do konca.

Mám miliardy nápadov. Polovicu z nich si nedokážem zapamätať, za časť z nich by ma zavreli do väzenia. Do konca dotiahnem asi tak jeden nápad z milióna. Za svoj život dotiahnem nanajvýš tak tri nápady do konca. Neviem, či je to málo alebo dosť.

Všetci ľudia sú smrteľní. Sokrates je človek. Sokrates je smrteľný. Sokrates je mŕtvy. Všetci ľudia sú mŕtvi.

Ale občas stretnem človeka, ktorému sa lesknú oči a vtedy si poviem – všetci ľudia ešte nie sú mŕtvi.

Dva a dva sú štyri.

Ľudia sa medzi sebou hrajú takú tichú hru, akože na niektorých veciach záleží.

Pozriem sa z okna, kým sa zohrieva rúra. Z mrakov tečie lepkavá hmota sivého smogu. Prikrýva stromy do smradľavej vaty. Čudujem sa, že ešte nepovädli; byť nimi, povytŕham si korene z betónových kociek a utečiem rýchlo preč na čistý vzduch, niekam na Galapágy.

Rozmýšľam, či sa do tej hmly hodiť. Som presvedčená, že by ma vymrštila naspäť hore, ako trampoška.

Mám rada utorky a štvrtky. A mám rada štvrtú hodinu poobede - slnko je vtedy v takom uhle oproti nebu, že je krásny svet. A mám rada náš storočný dub na dvore. A mám rada, keď majú mamy mojich spolužiačok pekný parfém. Raz si taký kúpim aj ja a z môjho dieťaťa nevyrastie sociopat. Maličkosti robia zázraky. Napríklad také vône. Aktivujú v mozgu centrum pre lásku ako nič iné na svete.

Nemám rada, keď svieti slnko a nemám rada, keď je nedeľa. Najviac zo všetkého neznášam, keď v nedeľu svieti slnko.

Niektoré deti vraj dokážu zjesť papier a vyfučané balóny a odkusnúť a zjesť dno pohára a nič sa im nestane, iba to na druhý deň vykakajú.

Predstavujem si, ako ľudia kupujú moje čokocvikly a žerú ich namiesto snikersiek. Majú okolo úst bordové stekance a ja som veľmi bohatá, lebo som dotiahla jeden zo svojich nápadov do konca, a keďže som ešte nikdy nikoho tak úprimne a ozajsky neľúbila, na ničom inom než na doťahovaní nápadov do konca nezáleží.