Insitné umenie

Hovorila som dedkovi o tom, ako sa cítim. Že sa mi niekedy zdá, že nepatrím do sveta a medzi ľudí a do víru rýchleho veľkomesta. Dedko na to, že všetci ostatní sa iba tvária, že patria, a že ich to aj tak niekde vo vnútri škrie, že sú rovnako zúfalí ako ja, že to iba ja som taká trúba Jerichova, že o tom stále rozprávam nahlas.

Dedko ma zavolal do kuchyne a povedal, aby som nakrájala uhorku. Zelenina sa zasekávala na krájači a lietala kade-tade po kuchynskej linke. Ty kuchárenka moja, povedal, a na tvári sa mu zračila ľútosť.

Snaží sa nájsť vo veciach význam alebo zmysel a nevie pritom ani pokrájať uhorku. Podľa mňa si myslel presne toto. Ale smial sa na mne láskavo.

Potom sme šli do obchodu. Kúpil mi tri čokolády, rajčiny a mlieko a natankoval mi do auta plnú nádrž. Vtedy som pochopila, že je veľmi príjemné pocítiť, že môžem občas zlyhať, že sa mi môže čosi nepodariť, že môžem byť chvíľu nezamestnaná, pretože tu je ktosi, kto mi kúpi paradajky a chleba a natankuje benzín keď bude najhoršie, a povie – to nič, raz keď budeš zarábať, kúpiš mi Audi A4, dobre?

Kedysi som si vravela, že všetko zvládnem sama a že nikoho nepotrebujem.

Je fajn niekoho potrebovať. Potrebovať niekoho je istým prejavom zrelosti.

Dedko sedel vedľa mňa a žmúril do slnka. Povedal mi jednu peknú vec.

Karolinka, ja som napríklad veľmi rád, keď vidím, že šoféruješ presne ako tvoja babka.

To bol jeden z najkrajších komplimentov.

Vraj keď išla babka po meste, každý vedel, že to ide doktorka Štefániková.

Dedko vravel, že to bolo preto, lebo vymenil na oktávke výfuk. Napodobnil jeho zvuk. Znelo to, akoby mal namiesto pľúc plechový bubon z práčky a začal po mne kričať. Muselo to byť frajerské, mať auto s takým výfukom.

Telom sa mi rozliala radosť. Babka Jana zomrela niekoľko dní pred tým, než som sa narodila. Je v tom niečo magické a upokojujúce, že som ju nikdy nevidela, že mi ani raz v živote nemusela ukázať, ako parkovať alebo ako radiť rýchlosti, a že predsa jazdím ako ona. Šoférujem ako doktorka Štefániková, zakladateľka a primárka novorodeneckého oddelenia v nemocnici na Šulekovej ulici, ambiciózna lekárka, najelegantnejšia žena na svete. Moja babka.

Babka nosievala ťažké mošúsové a korenisté parfémy, no ľuďom z nich bolo ľahko.

Povedala som dedkovi, že by som mala byť pracovitejšia, podľa vzoru všetkých mojich starých rodičov.

Dedko mi povedal, že pracovitá som dosť, že som iba netrpezlivá.

Neviem nakrájať šalátové uhorky na krájači na syr.

Neviem sa postaviť pred dav ľudí a hovoriť zmysluplné vety.

Nerozumiem politike.

Nepracujem pre žiadnu neziskovku.

Neviem, čím chcem byť.

Neviem, či vôbec človek môže niečím byť.

Ale viem šoférovať. Keď zo sveta nezostane nič iné, než preexponovaný blázinec, dostihová dráha, boxerský ring v ktorom vyhráva ten, čo dokáže lepšie urážať a osočovať, pôjdem robiť taxikárku.

Rozprávala by som ľuďom o babke alebo o dedkovi alebo o tom, ako neviem variť alebo by som im nehovorila nič.

Mala by som sa snažiť byť pekným človekom. Aby moje vnúčatá mali čo dediť, aby sa mali z čoho tešiť a potom sa usmievať, keď im ktosi povie niečo ako - ty krútiš malíčkami na nohách presne ako babka Karolina.

Raz mi pán profesor Michalovič povedal, že moja analýza postmoderného diela je vskutku, akobytolenpovedal, insitná.

Chcel ma zvoziť, ale ja som to brala ako poklonu. V Pezinku majú predsa pre insitné umenie samostatnú galériu.

Naučila som sa rozlišovať pravdu od klamstva. Dá sa to tak, že zavriete oči a skúmate, čo sa vám deje v bruchu. Keď tam buble žlč a žalúdok sťahuje čo len najjemnejší kŕč, je to klamstvo. A keď je v brušku pokoj, neha a priestor veľký ako nebo, je to pravda.

Učím sa byť k sebe dobrá.

Vždy keď som v koncoch, navštívim dedka. Tvárim sa, že k nemu chodím na obedy, ale v skutočnosti k nemu chodím vyzvedať. Že o čom to vlastne je, ten život.