Paradoxy
Nezameniteľné
čaro Vianoc zvýrazňuje typické počasie nad desať stupňov. Listy
zvierajúce konáre stromov zmáha apatia, nemajú dôvod ani žiť, tobôž nie
opadnúť. Len tak si existujú pod škaredou modravou decembrovej oblohy.
Nedostali na výber. Nedostala som na výber ani ja. Starnem spolu s nimi,
zdieľam ich vlažnú náladu, bez chvenia a bez nádeje v čosi trvanlivé; v
eufóriu. Bez ilúzií a emócií. Že som už stará tuším z rôznych dôvodov. Po prvé
- začala som piť zalievanú kávu. Po druhé - dobrovoľne vyhľadávam minimálne raz
denne teplú stravu a zakrývam si kríže. Hovorí sa tomu "zagajdať" sa.
Ja sa teda zagajdávam. Tielko do gatí, gate pod pazuchy, pukanka je len jedna a
vaječníky dvoje. Ďalej, nehanbím sa chodiť s babkou po ulici a namiesto popíjania
tuzemského rumu v podivných krčmách piatej cenovej si radšej dám do nosa zopár
víkendových nadčasov. Aby som si mala za čo kúpiť ako-tak zdravé žrádlo, kedže
ma pri mnohých druhoch bežnej potravy pichá pod pravým rebrom. Ani sa nedivím.
Moja mama mi už v ôsmych rokoch dávala piť kávu a v trinástich kúpila prvé
cigarety. Aj so zapaľovačom. Bolo to na miletičke v trafike s drevenou
strechou. Vedľa na lavičke spali bezdomovci a babky si hladkali svoje papriky.
Jeden pán si za rohom honil a myslel si, že ho nikto nevidí. Vietnamci žmúrili.
Deti kričali. Slnko svietilo tupo do betónu, odrážalo sa do nikam. Boli to
modré westky desiny a večer som sa z nich dovracala. Mama nemala moc kamarátok,
lebo bola zvláštna. Niekedy príjemne, inokedy menej. Raz sa smiala hodinu na
absolútne nevtipnej príhode až plakala a skoro sa zadusila. Inokedy prespala
týždeň vkuse a raz začala v potravinách nahlas uriekať malé dievčatko, ktoré sa
hralo na zábradlí a nechtiac do nej koplo malou nožičkou v baletnej piškótke.
Spravila si teda kamošku zomňa. Niekedy mi veľmi chýba a niekedy nie.
Dlhovekosť
nemáme v rodine. Kedysi ma to trápilo, nedalo mi to spávať. Aj dnes sa ešte občas stane,
že ma zo sna strhne prudká panika z umierania. Dá sa na to zvyknúť. Poslednú dobu ma
však omnoho viac desí predstava neodvrátiteľnej stareckej demencie, nenaplniteľnej
samoty a nevylúštitelnosti všetkých krížoviek sveta, ako taká rýchla a správne
neotáľajúca mozgová mŕtvica. Keďže viem, že toho dlho nenažijem, svoj čas
využívam naplno. Vášnivo jem, vášnivo pracujem, vášnivo plačem, že nemám čas,
lebo neustále pracujem. Tiež vášnivo šoférujem. Naposledy som sa v rámci
možností slovenských pozemných komunikácií tak rozjela, že som zhruba v šesťdesiatke
vletela do najväčšej jamy plnej blata, ktoré mi zasralo polovicu auta.
Už tretí deň chodím ako sedlák so špinavou károu. Ešte že mám bratislavskú
ŠPZtku a tak všetci s rešpektom kývu hlavami. Ja zatiaľ ladím rádio s dôležitým
výrazom a po desiatich minútach driftovania zistím, že jazdím so zatiahnutou
ručnou brzdou. Takmer zrazím chodcu, zabudnem dať prednosť. To všetko pre
rozmanitosť šiestich rozhlasových staníc, ktoré mám možnosť v aute počúvať.
Rozhovor s neznámou slovenskou skupinou sprevádzal moje čakanie na
križovatke. Myslela som, že dostať instantnú rakovinu mozgu za dvanásť sekúnd
nie je fyzicky možné, avšak veta "človek musí mať niečo napočúvané,
načítané a nažité, aby našu hudbu vstrebal" ma rýchlo vyviedla z omylu, a
tak som si zavolala doktorovi Veselému a okamžite sa objednala na svoju prvú
chemošku. Prudkým pohybom som zaútočila na rádio, avšak prúd slov nepochopeného
a nevstrebateľného umelca bol rýchlejší, ako môj reflex aktivujúci sa pri
situáciach ohrozujúcich život. Povedal čosi že "Baudelaire" a ja som
zrazu vedela, že je definitívne po všetkom. Oni nie sú hipsteri, oni sú len
nová vlna prekliatych básnikov. Nedocenených, nepochopených, hraných sedemnásť
krát denne vo verejnoprávnom vysielaní, vypredávajúcich haly. Som rada, že celý
národ slovenský je v takomto dychberúcom rozsahu hudobno-literárne vzdelaný a
životom bičovaný a mne podľa všetkého nezostáva nič iné, iba začať so
sebapoškodzovaním orezávačom na papier, fajčiť hašiš a prekutrať najtmavšie
kúty všetkých bratislavských antikvariátov, úlovky z nich si naukladať vedľa
svojho bezkofeínového latte zo sójového mlieka a jebnúť to na instagram, lebo
ako hovorili naše staré matere - pics or it did not happen!
Stiahnutý album, za
ktorý som nezaplatila, mažem z empétrojky a ponáram sa do meditovania a
rozjímania o symbióze váhy životných skúseností a stupňov predraženého
kvasinkového piva v KC Dunaj. Ale o
čom som to vlastne chcela...? Aha, Vianoce! Vianoce sa preceňujú. A hlavne neexistujú.
Ak by aj existovali, tak je svet stále miestom plným bradatých čurákov
hladkajúc si svoju vymyslenú výnimočnosť; svet, v ktorom je vonku na December
desivo teplo a v ktorom pôsobením vesmírnych síl rastú najhlbšie jamy, vďaka
ktorým mám teraz celé auto zajebané od blata. A my máme predsa už dosť prežité, načítané a vstrebané na to, aby sme zametali suchou metlou riedke hovná pod nový koberec z IKEA za
12,90 a pritom sa tvárili, že sme šťastní a veselí! Človek aj tak nikdy nepíše o tom, čo
pôvodne chcel. Človek aj tak vždy napíše o tom, čo pôvodne nechcel.
Iba by som ti chcel povedať, že tie múdre reči som mal ja a nebola to skupina Korben Dallas, ale sneznáma a nepochopená hudobná skupina Tu v dome. Som rád, že si to včas vypla, lebo som potil ešte niečo o Malevičovom čiernom štvorci a to už by bolo príliš.
OdpovedaťOdstrániťTýmto by som sa chcel ospravedlniť ako tebe, tak hudobnej skupine Korben Dallas, za ujmu spôsobenú pseudointelektuálnym hipsterským žvástaním.
Som nepochopený hipster - intelektuál, nedalo sa inak.
Maj sa,
Shooty