Gaťky

Randenie s chlapcami je celkom iné ako randenie s kamarátkami. Pri babských večeroch sa myslí s nehou a rozpráva sa sprosto. Pri tých s chlapcami je to presne naopak. Majú toho napriek tomu však veľa spoločného. Pri oboch sa pije víno, bylinkový čaj s mliekom a medom alebo silná káva. Vdychuje sa drevitá vôňa obkladov a nábytku. Veľa sa žmúri a veľa sa krčí obočím. Obe sú smrteľne dôležité, nevyhnutné, okultné a tajomné. Nikto nemôže narušiť tento rituál a byť prekážkou medzi purpurovou elektrinou šlahajúcou okolo hláv, medzi vlnením odrážajúcim sa od stien a stropu, medzi plameňmi v štyroch zúžených zreničkách; nikto a nič sa nemôže stať bariérou medzi zatajeným dychom a skákaním si do reči v úzkostnom strachu, že sa nestihne dopovedať smrteľne dôležitá myšlienka. Pri takých stretnutiach človek prerastá sám seba, vyskakuje z kože, žiari a končatiny mu oblieva teplo. Deje sa to iba pár krát za život. Zdá sa mi, že presne tri krát.

Pomedzi vzácne návštevy rozptýlené v širokom časovom horizonte života sa prelínajú stretnutia rôzneho druhu. Stretnutia nudné, stretnutia sklamané, stretnutia nestretnuté. Zúfalé, poloplné i poloprázdne. Stretnutia medzikontinentálne, cudzojazyčné, stretnutia vo výťahu či stretnutia v potravinách. Stretnutia na chemickej báze, stretnutia vypočítavé. Stretnutia, kedy sa zdržiavate na toalete dlhšie než je spoločensky prípustné iba aby ste skrátili čas medzi prítomnosťou a najbližším nočákom so smerom vášho sídliska. Stretnutia, kedy sa pýtate veľa otázok a v skutočnosti vás nezaujíma ani jedna odpoveď. Tiež také, pri ktorých až desivo veľa plánujete, no aj také, pri ktorých desivo málo rozmýšľate. Sú stretnutia ktoré by sa nikdy v živote nemali opakovať. Či už pre svoj rozprávkový charakter alebo porcelánovú škrupinu dokonalosti, ktorú treba chrániť pred poškodením; častejšie však pre svoj hrôzostrašný scenár, o ktorom všetci mlčia a predsa o ňom všetci tak trochu radi hovoria. Ale iba najlepším kamarátkam. Pri káve, čaji, víne. Ovoniavajúc drevitý vzduch, krčiac obočím, žmúriac do svetla. A s kútikmi úst zaseknutými niekde na polceste medzi “och, ako veľmi mi je ťa ľúto” a “ak by som to videla natočené aj so zvukom v hádéčku, asi by som sa od smiechu došťala a zadusila vlastnými slinami ako malé decko.”

Moja kamarátka Klára využívala na väčsine rande svojskú taktiku. Keď išla von s novým mužom, neoholila si nohy, šušku a dokonca ani pazuchy a obliekla si tie najotrasnejšie gaťky vo vesmíre. Boli žuvačkovo-ružové, rozťahané, lemované nevkusnou, zažltnutou čipkou a na zadku mali dierku. Klára bola divoká a krásna. Divoko krásna a krásne divoká. Husté kadere s odleskami exotických orechov jej lietali do tváre, voňala ako med a chlapi hynuli pri pomyslenie na nekonečnosť jej nôh. Svoju gaťkovú teóriu si vymyslela vraj pre to, aby udržala tajomstvo a nerozdala všetku svoju lásku hneď na prvom rande. Jej babka jej to vštepovala do hlavy už od malička. Jej babka bola bosorka a mala vždy pravdu; teda aspoň to ona sama o sebe tvrdila. Lásku robievala Klára rada, no málokedy sa jej muž ozval aj po svitaní. Gaťkové sprisahanie fungovalo dlhé mesiace úplne skvele. Až na jeden večer, kedy bola kombinácia príťažlivosti, alkoholu v krvi, spriaznenosti a túžby tak silná, že sa Klára rozhodla porušiť svoje nohavičkové pravidlo. Na toalete si ich teda stiahla, hodila ich do kabelky, rozhorúčená a odhodlaná prijímať všetku hanbu, dôsledky a dokonca aj ranné odmietnutie zvané “zavolám ti”. Tašku hodila do chodby, seba do postele a zdráhavosť von oknom. Ráno sa nekonalo žiadne zavolám ti. Raňajky sa konali do postele a úsmevy lietali ako nabrúsené nože v talianskej obývačke. Žiadne polotovary a tá najlepšia káva. Triezvosť a vážnosť rozhovoru pumpovala orgány pod hrudným košom. Klára sa triasla a ďakovala za svoje opité rozhodnutie ostať na noc mimo domu. Martin si vypýtal kontakt. Usmial sa. Nevyslovil to bolestné “zavolám ti”, takže šanca, že skutočne zavolá, bola stále dosť vysoká. Klára mala nový telefón a nepamätala si svoje číslo. Povedala čosi, že jej má priniesť notes. Má ho v kabelke. Jej sa nechce vstať. Áno, jasné že sa jej tam môže hrabať. Nasledovalo zvláštne ticho. Klára precitla až o pár minút. Vstala a odišla domov. Nohy si neoholila najbližší mesiac ani raz, pribrala tri kilá a rozmýšľala nad tým, ako mohla dovoliť chlapovi špárať sa vo svojej kabelke. Zabudla na babkine druhé pravidlo. Nikdy nedovoľ mužovi vojsť do svojej kabelky.

Musela som ju vytiahnuť von. Chcela som pôvodne do fitka alebo na zumbu, no nakoniec sme skončili v cukrárni pri krémešoch a sladkom mlieku s kávou. Bolo potrebné povzbudiť ju a polepiť zvyšky jej dôstojnosti mikroskopických rozmerov.
“Prejde si tým každá.” Povedala som jej.
“Neprejde.” A mala pravdu.
“Vieš koľko nemožných mužov a žien behá po svete a čo všetko povystrájajú na prvom rande?”
“Neviem. Neverím že existuje niečo horšie.” Sprisahanecky som ju prebodla pohľadom. Do ruky som vzala papiere zo sociálky a reklamné pero akéhosi kandidáta na neviem čo. Pozrela som na tehotné ženy a kopu detí vrieskajúcich v rohu miestnosti a začala som písať:

Znalý znalec, nezasunul ani palec.

Je to vskutku úzka chodba, devina by teraz bodla.

Volaj ma Karin, kým ťa rýchlo spravím.

Láska cez žalúdok, potom cez riť, dobrú mňamku letím zrobiť.

Teplo mamičky, dlhé nechtíčky.

Klára sa v tichosti mračila a lúštila biely zdrap.

“To čo má akože byť?! To je nejaké moderné umenie? Literárna avantgarda?!" Vzala som jej ho z rúk a poskladala do malého štvorca.

“Toto si vlož do tašky a vždy, keď nájde nejaký muž tvoje otrasné gaťky - no dobre, prepáč, veď trocha srandy ty krava - tak si to otvoríš, prečítaš tri krát nahlas a zrazu ti bude všetko krásne jedno, lebo tvoje ružové gaťky moja drahá, tak to je totiž totálny šuvix..." Stále namňa nechápavo čumela.

“V poriadku. Ale stále nerozumiem, čo si týmito čarokrásnymi rýmovačkami chcela povedať.”

“Dajme tomu, že sú to také nadpisy pre jednotlivé udalosti. Teda, nazvime to skôr katastrofy. Sú to vlastne kapitoly. Takže, ehm, číslo jedna. Bola som raz na rande s jedným chlapom, ktorý si objednával iba najdrahšie koňaky. Tie poháre krútil v ruke ako kokot, ovoniaval ich, pozeral sa cez ne do svetla a tváril sa pri tom neskutočne dôležito. Akurát som mu vravela, že mám sedemdesiatštyri percentnú pravdepodobnosť výskytu rakoviny prsníka, avšak vtedy mi nemohol venovať dostatok pozornosti, nakoľko práve buzeroval čašníčku, že jeho Courvoisier V.S.O.P. má úplne nesprávnu teplotu. Číslo dva. Úzka chodba je jeden z mojich obľúbených. Chlap ma šukal odzadu a vykrikoval pritom, že som priúzka. Nemôžem si pomôcť ale mala som skôr pocit, že to... Akoby som to... Proste, že to skôr jeho penis... Bol priúzky. A prikrátky. A proste, celkovo taký… Primalý. Hmmm. No nič, čo tam máme ďalej? Aaa, Volaj ma Karin? Ach, jasné, to sa stalo kamarátke. Jeden ju hladkal po hlave keď mu to robila ústami a on čosi, že - ach Karin, si úžasná, ach Karin, si skvelá, ach Karin, milujem ťa - ono by to všetko bolo pekné, až na to, že Karin sa vlastne volá Magda a bola to jej premiéra. Štvorka je peklo. Ale úplné. Najväčšie. Moja známa bola na grilovačke, kde pomaly nikoho nepoznala. Priniesla so sebou jedlo, akési mäso alebo čo. Pripravila ho teda na ohni. Okrem toho, že sa nedalo absolútne konzumovať, pretože bolo nechutné, tak sa z neho všetci kompletne dosrali. Najviac ten feši, na ktorého si brúsila zúbky. A áno, aj ona. A neboli to žiadne jemné dievčenské prdy. Normálne išla ako diabol a ráno tým zobudila celý dom. A ako prvého svojho chrumkavého havka. Bolo to veľmi nepríjemné. No a posledné, to s matkou… Jeden po mne chcel, aby som mu ostrihala nechty na nohách, lebo že on si to sám tak dobre nevie a že je zvyknutý, že mu to robieva jeho mama. Mal tridsaťpäť. Tak som sa začala vyzliekať, hladkať a jednoducho, veď vieš... No a potom som mu povedala nech ho dokončí mama. Ten krát to bola najväčšia škoda žiletky v dejinách slnečnej sústavy ale rehotala som sa ako besný pes.” Klára sa smiala. Stále bola spuchnutá a urevaná, škaredá a tučná. Ale smiala sa. Povedala som jej teda, že týchto päť primitívnych príhod, nech sa stane jej mantrou. Nech sú odľahčujúcim materiálom, povznášajúcim ducha pri klesajúcej sebaistote a každom nepodarenom rande. Nech sa smeje z tragikomédie vzťahov celej spoločnosti, kde sa dvaja ľudia naháňajú ako škrečky v ruji snažiac sa nasilu zosúladiť svoje hormonálne bujnenie. Čo tam po deravých nohavičkách, keď sa ľudia, jeden pred druhým, doserú ešte skôr, než sa stihnú prvý krát pobozkať?!

Klára sa mi poďakovala. Schudla a začala sa viac usmievať. Na prvom rande rozdávala podľa toho, či sa jej chcelo. Občas sa stalo, že nezavolala ona a občas sa stalo že on zavolal, aj keď mala na svojich, trochu vyťahaných gaťkách dierku a nemala celkom oholené nohy. Na Martina už skoro celkom zabudla. Ten na Kláru však zabudnúť nemohol. O tých gaťkách zložil báseň a vložil si ju do peňaženky. Je to preňho akási mantra. Rozveseľuje ňou smutných kamarátov, ktorým nezavolali dlhonohé brunety, aj keď to sväto-sväte sľubovali. A funguje to dokonale!

Och, a ozaj. Vravela som vám o tom hroznom rande s gaťkami?