Smrad

Na prelome marca s aprílom túlam sa po mestách. Jebe sneh, ľudia krútia krkmi. Plačú. Hasím vajgel o povrch, túlim sa k teplej káve. Písať o chuti môjho latte by však bolo barbarstvom. Rovnakým, akým by bolo písať o hudbe. Písať o hudobníkoch však môžem. Dostala som na to povolenie. Od úradu. Práce.

Situácia sa má tak. Mohlo by sa zdať, že sa nejako má. Lenže ona sa vôbec nemá. Ľudia sa domnievajú, že komunizmus zotrváva vďaka budovám, duretkovým pohárom, špagetám s kečupom, vďaka verejnému obstarávaniu. Nemôžem však rozprávať o komunizme, lebo moje paralelné tuzexové ja skončilo buď a) na vreckovke b) na bruchu slečny s neoholenými pazuchami a trvalou onduláciou c) na posteľných obliečkach. Neviem aké to bolo. Myslím komunizumus. Ale viem si to do istej miery predstaviť. A keďže každý píše buď o kokotinách alebo o svojich predstavách, budem aj ja. Dostala som na to povolenie. Od úradu. Práce.

Socializmus si predstavujem ako dobu neprávosti, klamstiev, policajnej brutality a absurdít. Albáncov a heroínu. Nie je to absurdné? Ako obdobie sivých panelov, pohodlia materiálneho, ktorým sa zatieralo nepohodlie ducha. Obdobie, za ktoré vyrástli sídliská a nezlomné priateľstvá nepriateľov režimu, doba tajných plánov a zmarených vízií. Ten smrad doby počujem na albume Pakáreň od Slobodnej Európy. Neviem prečo a tiež neviem, prečo ma vždy pookreje a zaleje príjemné teplo pri pohľade na starý nápis Potraviny alebo Drogéria. Zdá sa mi to krásne. Mám o dobe temna romantickú predstavu. Mám predstavu, že by bolo ťažké nájsť dačo krajšie, ako každonedeľné posedenie veľkej partie priateľov pri pive u Františkánov, o ktorom mi často rozpráva moja krstná mama. Nikdy sa nedohodli a vždy tam boli. Všetci. Aj tí chlapci z kapiel a medzi nimi môj otec s vlasmi dlhšími ako ruky súdružky učiteľky s nožnicami pripravenými strihať. Švác! A bolo by po vlasoch. Bolo by po problémoch. Tým chlapcom matky zaplátali gate vzorom leoparda a šili im kostýmy na koncerty do kultúrnych domov. V Burde bolo inšpirácie habadej. Akurát sa to muselo stihnúť za týždeň, lebo čakala tiež Blažena, aj Elenka, aj Magduška a vlastne celé ROH. Predstavujem si to ako dobu, kedy sa veľa špekulovalo. Kedy sa žilo muzikou. Kedy sa zo zašušťaných pások učili útle chlapčenské prsty brázdiť pražce a hrať zepelin alebo roling stouns. Vycibrené uši a vycibrené duše. Bojové podmienky a tranzistorové kombo pozliepané v triede slaboprúdu. V prezúvkach a v modrom plášti. Účesy podľa šerbľa a spotené, páchnuce telá. Komu sa už len chcelo byť koncom mája v škole? Mávali vlajkami. Mávali zamračené čelá. Tetky u mäsiara mávali kartóny od vajec. Môj otec má nimi dodnes oblepené steny. Ešte smrdia údeninou a komunizmom. Dojíma ma moja predstava o človeku a o jeho bezbrannosti.

A že čo je dnes iné? Neviem či mám právo odsudzovať. Ale spravím si ho. Vyhradím si ho. A keď aj nie, pôjdem si ho vybaviť. Veď viete kde. Na úrad. Práce. Akoby som to… Dnes to totiž nie je vo veľkej miere muzika. Dnes to nie je protest, ani výpoveď. Dnes je to nosenie prázdneho plátna na chrbáte, vykrikujúc - “pozri namňa! Som umelec!” Vidím okolo seba ľudí, ktorí citujú Bukowského. Na sociálnych sieťach. No nie je to milý paradox? Pritom som nejedného z nich pristihla vyroniť krokodíliu slzu po prečítaní slovného spojenia “strčil som jej prsty do piče.” Aj by som na zintenzívnenie pocitu vygrcala kúsok žlče, odfotila a hodila na instagram. No rozhodla som sa ostať zahalená rúškom tajomstva. Kto si už nepestuje ducha, nech si teda pestuje profil. Na skutočný život nie je čas. Môžete si tam napísať v skutku čokoľvek. Smeťári už nie sú smeťármi ale Hlavnými Manažérmi Organizácie a Likvidácie Zúžitkovaných Produktov a Ostatných Artefaktov. Páči sa mi, ako dokážu ľudia dnes urobiť z ničoho veľkú bublinu, ktorú ďalší ľudia nekonečne obdivujú. Stačí na to farebná fotografia a egocentricko-psychopatické zdieľanie svojho ksichtu pri každej možnej príležitosti. Aha, najedol som sa. Aha, vysral som hovno ktoré vyzerá ako obláčik. Aha, uvaril som cestoviny. Aha, zrdkadlo. Cvak! Kapely v Bratislave stoja za kokot a myslím si, že technologický boom a princíp človečí sťaby cvičená opica má tento jav v markantnej miere na svedomí. Miesto hrania sa kapela sústredí viac na promo fotky, natáčanie seba sa a následné maniakálne šírenie na sociálnych sieťach. Aha, viem zahrať opekačkový D-dur! Musím to zavesiť. Ľudia dnes radi rozprávajú o tom, ako žijú hudbou. Ako ju milujú. No ja nikde nevidím obetu. Nikde nevidím odtŕhanie si od úst. Nevidím pľuzgiere a pot. Necítim disciplínu. Kde je muzika? Kde sú všetky tie vzácne koncerty? Kde je krčma kde sa každú nedeľu stretne veľká partia? Chýbajú mi v Bratislave punkáči, čo chcú hrať, pretože sú nasraní, nadržaní a hladní. Unavení a zničení. Serú ma mudrlanti, špekulanti a sebatitulovaní virtuózi zamilovaní sami do seba. Lajkochytači a vyčesaní, voňaví metalisti. Serú ma kecy a fotky. Chýba mi smrad vápenných stien. Chýbajú mi dravé hovadá, nasrané a živé, čo nemajú čas na nezmysli, lebo práve onanujú v skúšobni s gitarou požičanou od kamoša!