Leto

Letá sú smutné a neľahké. Ťarchavé. Vzduch tuchne a je sparno a pod tým nánosom potu a prachu sa dá sotva nájsť priestor pre kus nehy - nie to pre veľké pocity. Nič, len hlad a smäd. Letnú oblohu reže slnko ako vodný lúč kamene - a nikto s tým nedokáže nič urobiť. V lete sa umiera bez milosti tak isto, ako každú inú sezónu - ak nie dokonca o čosi viac - a nikto s tým nedokáže nič urobiť. Čo tam však po smrti tela. Morálnej či duchovnej anémií. To nič! Keď zomrie vnútro. Čo ty o tom vieš! Keď sa človek vypne. I keď, čo ja o tom vlastne viem... Človek skryje sa za závoj z akéhosi priehľadného blata a z úzadia vzhliada na svet - to iba pre to, aby sa z toho ničoho už načisto nezbláznil. A tak skúmam. Perleťové prúdy fontán a olivovo zelené trávniky umelo udržiavané pri živote. Prvé zlaté listy vyskakujúce spod kolies hlučných vozidiel. Ušli smrti o vlások. Ušla som smrti o vlások. Mohol to byť plynulý prechod do skorej jesene. Ľudia však chcú mať dlhé letá. Letá sú pekné.

Pozorujem všetky tie bronzové ramená a biele nohy, rastúce z terás a balkónov. Mačacie hlavy sivejú. Hnedé lístie hnedne. Klobúky a úsmevy a plastové poháre a krivé nohy v krivých topánkach. Pásikavé tričká. Pásikavé, ako ich pásikavé vzťahy. Také - ani také ani také, no pritom také i také. Rovnako biele, ako čierne. Harmonické. Nijaké. Na piču. Pásky na rukách a letné festivaly a úsmevy. A ja na nich hľadím a mračím sa na krvavý horizont, čo vraždí posledné púpavy horských lúk a mestských parkov. Horia v plameňoch. A ja som stále rovnako mŕtva ako každé iné leto. Spálilo ma neúprosné slnko na popol. Ani pre jeden rozkolísaný život, neistý a vrtkavý, tichý a neužitočný, nezábavný; nedovolia preň sladkej jeseni, rozvoniavajúcej dymom a hnilým hroznom, prísť o čosi skôr?

"Už čoskoro." Chlácholí ma chladným ránom. Pozerám do oblaku. Aha, ten naľavo vyzerá ako citrón. Obloha plná citrónov! Kyslá. Kto ma zachráni? Hľadám. Nájde si ma to samé. Pretože, čo už len som na tomto svete našla vlastnou zásluhou? Do mysli sa mi po dlhšej chvíli pozorovania citrusového vesmíru vkradne drobný balkón. Aha! Je tak malý, že by sa naň nezmestila ani jediná stonka levandule a predsa by sa naň zmestila celá pravda. Nad ním sa prehýba mocná lipa. Voňavá, zelená rastlina, ktorá tu stojí už tridsaťsedem rokov a bude ešte trikrát toľko. A bude stále rovnako voňavá a mocná a zatiaľ, čo sa tu, na Zemi, všetky živé tvory pozabíjajú, popretŕhajú a požerú, lipa zostane stáť. Hrdá a pokojná. Prežije i nukleárnu zimu. Z tej lipy sa zrodí nový život. Nakŕmi posledné hladné krky apokalyptickej krajiny a po smrti posledného človeka na svete sa znova zrodí sama zo seba. Bude ti šepkať - pokoj. A tebe sa zježia malé chĺpky za ušami, na šiji a na lýtkach.  Začneš sa triasť. Presne tak, ako teraz. Cítiš to? Neboj sa, určite nikdy  nezomrieš. Striaslo ma. Neboj sa, onedlho zomrieš. A na tom balkóne som so sebou a s tebou a všetko vonia - celý náš byt vonia jedlom a drevitými vôňami. A ja som skutočná. Moje ruky patria mne. I nohy, i moje myšlienky. Nelietajú bezhlavo sem a tam, neudierajú do hláv a do spomienok a do nerozbitných skiel. Prásk! Razom vyletelo trinásť miliárd črepov. Všetky sa mi ostrou hranou zarezali do zreníc. Krv. Hnis. Sú príliš hlboko. Sú ukotvené.

Spomienky. Pokoj.

Voniaš lístkami zeleného čaju. A letné slnko nezabíja, iba nám opatrne oblizuje čelá. A lipa? Lipa rastie. V tom byte pálime sviečky a žijeme intenzívne a dlho a úprimne. Nedokážem to k ničomu prirovnať. Možno že k vôňam. No ako ti ich opíšem? To na ne budem spomínať. Tvoje ruky. Káva. Vonia ti. Pokropím vodou bazalku a levanduľu. Nezmestím sa tam. Neviem, čo s toľkým priestorom. Čmeliaky ľúbia naše muškáty a nevadí im, že o chvíľu odvädnú a budú ich môcť ľúbiť opäť až o rok. Opäť až nikdy. Vonku je leto, možno spŕchne. Skrývame sa pred všetkými vojnami na tom najbezpečnejšom balkóne sveta.

Tá túžba túžiť je hlúpa. Sladká ako agátový med. Nezmyselná. Jemná, ako pšeničné klasy. Trochu trpká; ako čučoriedky, z ktorých budem piecť každé ráno ten istý koláč. Neverím jej. Je teplá, ako koža na tvojich spánkoch. Neverím tomu. Chýba mi len chuť. Teplo. Teplo tvojej sladkej kože. Pulz. A tiež trochu slnka, pod ktorým nezhorím do tla. Pocit, lepivý trošku menej ako med a trošku viac než lipová miazga. Vône stromov, ich chlad a tieň, ktorý vrhajú na prvé mŕtve lístie a dvanásť miliárd päťstotisíc sedem črepín. Pozbieraj ich po sebe poriadne.