Hríby

Stretla som Romana. Roman je veľký opilec, avšak okrem jeho zjazvených nôh, doškriabaných rúk, špinavého oblečenia a mierneho zápachu tomu vôbec nič nenasvedčuje. Pohľad má ostrý. Oči jasné, priezračné. Modré. Najmodrejšie - ako dieťa. Ako malé dieťa, ktoré som išla dnes spolu so zubatým večerným slnkom hľadať do lesov. Mal hrboľaté nohy, akoby mal pod pokožkou malé hrášky. Jeden väčší ako druhý, všetkých tridsaťsedem nerovnomerne porozsievaných po celej ploche lýtok. Počítala som ich. Dvakrát. Členky mal opuchnuté a šíroké ako kolená. Okolo ramien mal omotané dotrhané tričko. Koža na prsiach a bruchu mu ovísala. Pochudol, odkedy som ho videla naposledy.

Ahoj! Skríkol.

Ahoj! Skríkla som.

Zajtra ma berú. Po sedemnástich rokoch. Mysleli si, že som mŕtvy. Som zvedavý, ako to dopadne. Majú ma ráno čakať na pumpe.

Deti?

Myslí si, že som mŕtvy. Volal som mu. Po sedemnástich rokoch. Pýtal sa ma - ty kokot, ako to že žiješ, keď si mŕtvy? Uveril mi to až potom, ako som mu hovoril o zážitkoch, ktoré nemal nikto iný ako vedieť. Napríklad, keď sme išli cez zavreté hranice do Viedne. Mal som pod sedačkou psa. Máme sa stretnúť na pumpe.

A čo deti?

Žena umrela pri pôrode. Syn ma nechce v živote vidieť.

Držím ti palce.

Ale ja možno zdrhnem. Aj minule som zdrhol. Už som tam stál, rozhodnutý, a potom… Potom som zdrhol. Keď som ho o rok stretol, pýtal sa ma, či mi jebe. Už sedemnásť rokov žijem tu. Zvykol som si. Povedali mi, že začnem odznova. Čisté veci, jedlo. Idem si zajtra po psa. Zuza mi skapala, vieš o tom?

Neviem, to je mi ľúto.

Asi bola už stará...

Vtedy, čo mi urobila Kata... Ja som jej platil izbu. Dvadsaťsedem padesát na noc. A ona mi napíše smsku. Vraj mám zaplatiť ešte jednu izbu, lebo sa zaľúbila do čašníka. Chápeš to? Do starého kokota. A ja som jej kupoval žrádlo, cigarety, veci. A mal som zaplatiť ďaľších dvadsaťsedem padesát za dákeho starého chuja? Že jej zomreli deti.

Hm. A to ti dajú z útulku len tak psa?

Jasné, robí tam kamoška. V Dúbravke.

To je dobré. Psy sú dobré.

Zobrali ma policajti. Bol som vtedy deväť dní bez kvapky vody. Vieš si to predstaviť? Ani kvapka vody. Jediné, čo som vtedy mal, bol liter a pol pálenky. No… A čo som mal nakoniec robiť? Skoro som skapal, to ti poviem. Ani kvapka, tak to bolo. Deväť dní. Piť namiesto vody pálenku. Hruškovicu, či marhuľu. Už neviem čo to bolo.

Pokýval hlavou, trošku rýchlo, trošku sa zapotácal. Usmial sa. Oči. Zohrialo mi vnútornosti.

A koľko ťa tam držali?

Veď deväť dní ti hovorím. Bez kvapky vody! Policajti tam boli. Normálne, zelení, na tých veľkých autách. Držali ho v putách. Prosil ma, aby som niečo cez neho prehodil. To bol december a on tam bol holý, opretý o auto. Videl som vtedy Zuzu horieť.

Myslíš svojho psa?

Nie, Zuzu… Zuzu Beňovú.

Ona zhorela?! Preboha, čo sa stalo?

To len ja som ju videl horieť. V mojej hlave. Ale ona žila. Aj stále žije. Býva dole v meste.

Zakrútil si prstom pred očami. Usmial sa. Zohrialo mi vnútornosti.

No a vtedy zobrali aj Vinca. Naháňal s nožom deviatich policajtov a dvoch psov. Zavreli ho, do basy. Ešte mu vraveli - Vinco, nebuď kokot! A on ich stále naháňal.

Osem rokov.

A Tofu?

Tofu je vonku. Idem za ním. Tá jeho herečka - to ti poviem. Minule ho na lúke kopala do vajec ako handru. A okolo cyklisti a deti, normálne, čo išli po lúke. A ona ho tam kopala...

A on čo?

No, krútil sa na zemi a skučal.

V ruke žmolil žltú igelitovú tašku.

A kde ideš?

Domov.

Aspoň dáky máš.

Tiež to nie je ružové.

Spal som vtedy obutý. Vždy spávam bosý. Ešte som sa ráno sám seba pýtal, čo to robím, keď spím obutý. A ráno som sa zobudil a nohy som mal celé čierne. Vieš čo to je, necítiť si nohy? Zobrali ma do špitálu. Bol tam taký mladý doktor. Povedal mi - pán Kraľovič, zoberte si tu toto vozítko, a poďte, pomaly, dáme si jedno kolečko cez chodbu. Vieš čo to je nemôcť? Proste som nemohol chodiť. Nedá sa. Vypnuté. Bolo to na Vianoce a na Silvestra. Potom odišiel preč. A ja som tam stál pri tom chodítku. Jednoducho som nemohol. Ale povedal som si - aj keď skapeš Romane, chodiť budeš! A chodil som ako drak. Po celej chodbe! Celý ten čas!

Si bojovník! Super!

Bol som na rybách. Namiesto rýb som chytil diviaka. Prišli za mnou deti a povedali - ujo, dačo v tej vode krochká! A ja som im na to povedal - deti, ja som síce starý prechlastaný kokot, ale toto je aj na mňa veľa. No ale potom som sa započúval - a ozaj. Tak sme sa s kamošom hodili do vody a vytiahli ho za uši. Chudák, utopil by sa. Pečienku mám ešte v mrazničke. Bol som na hríboch a ako som chodil po lese, zbadal som košík. Pozriem dnu, a v ňom liter fernetu a dva litre fanty. A vieš čo som si vtedy povedal? Že môžem ja jebať celé hríby.

Tvár sa mi užgŕňala a moje pľúca od údivu narástli do rozmerov horkovzdušného balóna.

Zakrúžil si prstom pred očami. Boli azúrové, svietivé, neónové. Nádherné. Mal tie najkrajšie opilecké oči, ktoré vôbec neboli opité. Ako sa to vôbec dá? Piť deväť dní miesto vody pálenku a mať ten najtriezvejší pohľad, aký ste za posledné mesiace vo svojom okolí videli. Ten chlap bol prechlastaný a nerozumiem, ako je možné, že bol ešte stále nažive. Pán Boh ho tu musel udržiavať pri živote jedine a iba pre tú nekonečnú modrú a pre ten úsmev a pre to milé potácanie sa, ktoré nemalo s alkoholom takmer nič spoločné. No dobre. Malo. Všetko. Ale tá azúrová! Och, aký nádherný človek. Lebo, čochvíľa i tak príde vojna. Treba sa utešovať. Fernetom. Hríbami. Diviačou pečeňou. Pohľadom na opitých ľudí. Pohľadom na horiacich priateľov. Pohľadom na bláznov. Ale iba s láskou. S láskou…

Spoza dverí naňho zapískal Tofu.

Poď už!

Musím ísť. Usmial sa. Lietala som niekde medzi stratosférou a suchým blatom rozdroleným na okrajoch rozmasakrovanej betónovej cesty dediny. Naftové autá hučali. Brm! Brrrm! Škovránky chrochtali. Baritóny posledných svietiacich okien spievali už z posledného. Lálá. Také to pripité. Všetci pijú. Všetci! Poberali sa k spánku, lebo zajtra sú potraviny otvorené iba do jedenástej dopoludnia a vinič treba pristrihnúť ešte za rannej rosy. Letný večer sa hral s lístím, tým prvým čo sa vzdalo, suchým. Ako keď zomrie dieťa. Vo vás. Popod nos sa mi nenápadne zakrádal pach skorej jesene. A fernetu. V mojich čistých a triezvych ušiach hral Chopin svoje najpatetickejšie tóny; tie najotrepanejšie, tie najvšednejšie. Nadýchla som sa a vyhodila svoj život za hrdzavý plot. Zohrialo mi vnútornosti.