Nedeľa

Je to ako vyvracať si svoje vnútornosti. A vidieť akýmsi čudným vnútorným okom, ktoré neposiela mozgu obraz, ale iba informáciu, impulz, kód; vidieť ním svoje nádorové orgány. Krúti sa vám hlava, vlastne, celý človek. Postavíte sa na špičky a začnete sa krútiť do druhej strany, aby ste sa dáko celý odkrútili, lenže ono to nie je vôbec také jednoduché. Krútite sa teraz do oboch strán. Ale ste si zavarili! Bolo vám to treba?

Vedela som, že mám ostať doma. Vždy keď čakám, že ma v kútoch mesta niečo dobré stretne, vždy keď po tom trochu vedome a veľmi podvedome túžim, vtedy sa stretnem so sklamaním. Je to logické. Veď ak človek nečaká v tej socialistickej vývarovni na rohu Robotníckej k obedňajšiemu menu žiaden dezert, poteší sa aj malej čokoládke. Teda, iba dovtedy, kým nezistí jej pôvod. Poľská čokoláda je klamstvo, rovnako nezmyselné slovné spojenie ako smradľavá vôňa alebo jebanie z lásky. Viem, tá radosť nepotrvá dlhšie ako moja ranná motivácia viesť dobrý život. Ale aspoň sa zjavila. Otvorila mi svoje lupene a dala mi nadýchať sa svojej vône, bezstarostnej a vábivej. Tak vonia ráno a pole a suchá slama, ó áno, presne tak vonia radosť! Horšie je, ak vám nasľubujú vo vykachličkovanej reštaurácií poctivý domáci krémeš a vy dostanete iba suchý kúsok akéhosi bieleho polystyrénu. Koľko hnevu! Presne toľko, koľko sa očakávalo slasti. Napenené sliny! Kyslo v hube! Pôžitok plodí bolesť, prežieranie kŕče a žlč. Očakávanie rodí veľké plody sklamania. Zakusnete sa do toho obrovského bezfarebného ovocia a z úst vám vytrisknú litre sĺz, slaných a starých, zoxidovaných a kalných. Museli tam byť riadne dlho.

Zobudil ma šofér autobusu. Zdrapol ma za rameno, pomykal mnou, úplne bez citu. Prvý ranný autobus vrieskal halogénom a modrou. Vlastne, neviem či to bola modrá. Možno to bola zelená. Alebo tyrkys, alebo purpur. Nie som si istá. Vystúpila som rozospatá do betónu. Ako som mohla urobiť znova tú istú chybu, ako som mohla znova zatúžiť? Po porozumení, po slovách, ktoré ešte neboli vymyslené. Po frázach, po medziriadkoch a po riadkoch medzi nimi. To som si mala radšej dorezať nožom stehná a nasypať si tam cestnú soľ! Vošla som do izby. Vonku začne čochvíľa svitať. Ach, nie. Čaká ma ďalšia mŕtva nedeľa. Vedela som, že je zle a že niet úniku. Vždy to pocítim takým zvláštnym spôsobom. Už teraz sa mi krúti brucho. Bachla som tašky o zem. Bolo treba sa pripraviť. Obzerala som si všetky nože v kuchyni. Tento jeden vyzeral dobre. Jeho čepeľ bola hladká a pevná. Cez čo všetko by tak dokázala preniknúť... Čajové pečivo rozseká na prach s absolútnym pokojom a stvrdnuté kôrky chleba sa pred ním trasú a prosia o milosť. Áno, tento si vezmem. Zhliadla som svoj zúbožený odraz v nádobe na ovocie. Rozšírili sa mi zrenice. Obzerala som ho z každej strany. Namočila som ho do slnečnej hmly, ktorá práve vyplávala spoza modrých kopcov a udrela do okien našej kuchyne. Bol mocný a nerozmýšľal - jedine v tom sme sa líšili. Uchopila som ho do pravej ruky, natiahla si paže. Prebleslo mi hlavou, čo všetko zase svojou zbrklosťou pokazím. Nemala by som po sebe nechať neporiadok. Nôž som teda znova odložila. Chvela som sa. Nachystala som si handry a papierové vreckovky. Musí tu byť po všetkom čisto a pekne. Nikto predsa nemusí vedieť, v akom rozpoložení som predtým bola. Handry som poukladala na parapetu. Bolo päť hodín nadránom a možno aj trinásť minút k tomu. Všetko vyzeralo byť nachystané. Musela som sa poponáhľať, čoskoro bude slnko vonku celé a to už nechcem stihnúť. Vtedy už budem ležať. Dobre, poďme teda na to. Sústreď sa - opakovala som si niekde v hlave. Vzala som nôž do dlane a opatrne, úplne pomaly, precízne som ho začala vnárať do teplej hmoty. Cítila som tam všetku tú tekutinu, vlhkosť a nemusela som sa jej čo len dotknúť, či zacítiť jej pach nosom. Trochu ma striaslo. Už to bude. Už len chvíľu. Zahmlilo sa mi pred zrakom. Možno som s tým mohla počkať.

Sadla som si za stôl. Akoby som to ani nebola ja. Pozerala som sa na seba zhora. Nemusela si to robiť! Pokarhala som samú seba. Ale keď... Keď to bolo také oslobodzujúce! Obhájila som pred sebou svoje vlastné ja. Je to tam. Už sa s tým nedá nič spraviť! Nemôžem za to, že babka pečie ten najlepší slivkový koláč na svete! Vzala som nôž a odkrojila si ešte jeden kus. Pomaly, precízne. Natlačila som si ústa obrovským, voňavým, nadýchaným, maslovo-žltým kusom pečiva, poprášeným cukrom, voňavým po slivkách a rume. No čo vám poviem - hotová samovražda.