Hrušky a psy
"Pamätáš si, ako si sa ako dieťa smiala tak silno, že si si myslela, že vygrcáš vlastné črevo?"
"Nó," Zatvárila som sa tak, ako sa tvária ľudia, keď dostanú dobrú otázku a chceli by na ňu múdro odpovedať. Chvíľu mi trvalo, kým som zo seba vysúkala asi niečo takéto:
"Neviem sa celkom vrátiť k tomu pocitu... Ale asi áno."
Držala som v oboch rukách pevne volant. Chrbát som mala už trochu ohnutý a vrásky okolo očí prezrádzali časté žmúrenie po nociach. Žmúrenie zo strachu, z bolesti, z neschopnosti spať. Každým rokom som trávila viac času žmúrením od žiaľu a menej venovala dáveniu vlastného tráviaceho traktu smiechom. No, a ako som držala ten volant, všimla som si svoje ruky. Tie ruky už držali všeličo. Viac ako jeden penis, dokonca viac než sedem penisov. A viac než jednu zomierajúcu ruku človeka; držali tiež všelijaké papiere z úradov od výmyslu sveta, zo sociálnej poisťovne aj z úradu práce. Ach, ako som len stará! Tie ruky boli upravené a hebké a o to som sa patrične snažila. Aby som ukázala svetu čistotu, ktorá vo mne nie je a tak musím jej zvyšky krvopotne zachraňovať a násobiť. Ach, nikdy som nebola špinavšia...
"Vieš, ja som sa ako dieťa od smiechu drhla skoro každý deň. Potom si jedného dňa zrazu uvedomíš, že to prichádza čoraz menej a menej. Teraz je to tak raz za dva roky." Končeky vlasov modelovala do vlniek a znova ich púšťala. Ničila ich ako ničí slaný morský vzduch vlny na rozzúrenom mori.
"S Paulou sme sa raz pošťali od smiechu lebo sme vtedy naháňali také fľakaté psy. Boli strašne hlúpe a bolo ich asi päť. My sme im hádzali hrušky a oni sa za nimi vždy rozbehli, akoby sme im hádzali pláty šunky. Skrývali sme sa pred nimi v obrovskom prívesnom vozíku, ktorý mal v strede dve kolesá. Vieš aký myslím? Stále sa prevažoval zo strany na stranu, keď sme doň vliezli. Bolo to na veľkej záhrade kde bolo plno hruškových stromov a krásna zelená tráva. Ani neviem, ako sme sa tam ocitli. Tie psy začali okolo nás behať a skákať nám dnu do toho vozíka. A my sme sa začali smiať tak, že nás na smrť rozboleli bruchá a obe sme sa pošťali. Musela som ísť za mamou a povedať jej - Mami, mám ocikané gaťky! Myslela som si, že sa bude hnevať. Ale nehnevala sa." Na svojej tvári som zacítila rozosnený výraz. Aj ona sa usmievala. Povedala mi o svojich príhodách, o preliezaní plotu, o klamstvách, o nanukoch a o smiechu. Obom sa nám pod obočím zračila divná grimasa - niečo medzi spomienkovým oparom a ľútosťou nad tým, ako veľmi sme od toho všetkého ďaleko. Akoby to ani nebola súčasť našich životov, akoby to bol iba dobrý film na ktorom sme boli prednedávnom v kine.
"Nesmieš si to nechať vziať." Prerušila vákuum.
"Už je to preč." Zničila som jej snahu.
"Nie je, netrep! Veď si to stále ty! Stále je to v tebe..." Presviedčala ma, no jej výpočty mi nesedeli, akokoľvek som sa snažila oklamať všetky známe princípy kvantovej fyziky. Zaparkovala som na prašnom parkovisku, pod chudým stromom ktorý skrýval nebo nijakej farby. Nepovedali sme ani slovo, iba sme potichu kráčali k starej budove. Z dennej rutiny sa stala vzácnosť, ktorá sa každým rokom vzďaľovala. Tie atómy sa nachádzali vo všetkých paralelách, akurát nie v tej mojej, ktorú som práve žila; nie v tej súčasnej. Slnko bolo na december mäkké a lenivo sa dralo cez chumáče hmly. Lebo muselo. Voňalo tu mokré drevo a zvyšky jesene. Pozdravili sme sa. Ponúkli nám čaj, zhodili sme si kabáty. Všetko sa to udialo rýchlo, ako vždy. Stiahla som si rukáv na ľavej ruke a pocvičila so vzdušnou činkou. Previazal mi útly sval plastovou páskou. Bol nežný, ako to iba on vie a dnes sa dokonca aj usmieval. Ach, keby som mohla, zaľúbila by som sa doneho. Natiahla som bielu pažu pohybom ladným ako dáma. Tak ladným, ako keď občas v predstavách varím chladným ránam čierny čaj s mliekom. Alebo nie, ako keď polievam svoje kvetiny na oknách. Teda, aspoň si myslím, že to je najladnejšie polievanie izbových rastlín. Ale možno sa mýlim. Možno sa preceňujem, neviem. Vypla som si mozog a oprela som odovzdane hlavu o chladnú stenu.
"Tak, čo to bude dnes?" Prstami pátral po úzkej žile, tenulinkej ako cverna.
"Hrušky a psy."
"Nó," Zatvárila som sa tak, ako sa tvária ľudia, keď dostanú dobrú otázku a chceli by na ňu múdro odpovedať. Chvíľu mi trvalo, kým som zo seba vysúkala asi niečo takéto:
"Neviem sa celkom vrátiť k tomu pocitu... Ale asi áno."
Držala som v oboch rukách pevne volant. Chrbát som mala už trochu ohnutý a vrásky okolo očí prezrádzali časté žmúrenie po nociach. Žmúrenie zo strachu, z bolesti, z neschopnosti spať. Každým rokom som trávila viac času žmúrením od žiaľu a menej venovala dáveniu vlastného tráviaceho traktu smiechom. No, a ako som držala ten volant, všimla som si svoje ruky. Tie ruky už držali všeličo. Viac ako jeden penis, dokonca viac než sedem penisov. A viac než jednu zomierajúcu ruku človeka; držali tiež všelijaké papiere z úradov od výmyslu sveta, zo sociálnej poisťovne aj z úradu práce. Ach, ako som len stará! Tie ruky boli upravené a hebké a o to som sa patrične snažila. Aby som ukázala svetu čistotu, ktorá vo mne nie je a tak musím jej zvyšky krvopotne zachraňovať a násobiť. Ach, nikdy som nebola špinavšia...
"Vieš, ja som sa ako dieťa od smiechu drhla skoro každý deň. Potom si jedného dňa zrazu uvedomíš, že to prichádza čoraz menej a menej. Teraz je to tak raz za dva roky." Končeky vlasov modelovala do vlniek a znova ich púšťala. Ničila ich ako ničí slaný morský vzduch vlny na rozzúrenom mori.
"S Paulou sme sa raz pošťali od smiechu lebo sme vtedy naháňali také fľakaté psy. Boli strašne hlúpe a bolo ich asi päť. My sme im hádzali hrušky a oni sa za nimi vždy rozbehli, akoby sme im hádzali pláty šunky. Skrývali sme sa pred nimi v obrovskom prívesnom vozíku, ktorý mal v strede dve kolesá. Vieš aký myslím? Stále sa prevažoval zo strany na stranu, keď sme doň vliezli. Bolo to na veľkej záhrade kde bolo plno hruškových stromov a krásna zelená tráva. Ani neviem, ako sme sa tam ocitli. Tie psy začali okolo nás behať a skákať nám dnu do toho vozíka. A my sme sa začali smiať tak, že nás na smrť rozboleli bruchá a obe sme sa pošťali. Musela som ísť za mamou a povedať jej - Mami, mám ocikané gaťky! Myslela som si, že sa bude hnevať. Ale nehnevala sa." Na svojej tvári som zacítila rozosnený výraz. Aj ona sa usmievala. Povedala mi o svojich príhodách, o preliezaní plotu, o klamstvách, o nanukoch a o smiechu. Obom sa nám pod obočím zračila divná grimasa - niečo medzi spomienkovým oparom a ľútosťou nad tým, ako veľmi sme od toho všetkého ďaleko. Akoby to ani nebola súčasť našich životov, akoby to bol iba dobrý film na ktorom sme boli prednedávnom v kine.
"Nesmieš si to nechať vziať." Prerušila vákuum.
"Už je to preč." Zničila som jej snahu.
"Nie je, netrep! Veď si to stále ty! Stále je to v tebe..." Presviedčala ma, no jej výpočty mi nesedeli, akokoľvek som sa snažila oklamať všetky známe princípy kvantovej fyziky. Zaparkovala som na prašnom parkovisku, pod chudým stromom ktorý skrýval nebo nijakej farby. Nepovedali sme ani slovo, iba sme potichu kráčali k starej budove. Z dennej rutiny sa stala vzácnosť, ktorá sa každým rokom vzďaľovala. Tie atómy sa nachádzali vo všetkých paralelách, akurát nie v tej mojej, ktorú som práve žila; nie v tej súčasnej. Slnko bolo na december mäkké a lenivo sa dralo cez chumáče hmly. Lebo muselo. Voňalo tu mokré drevo a zvyšky jesene. Pozdravili sme sa. Ponúkli nám čaj, zhodili sme si kabáty. Všetko sa to udialo rýchlo, ako vždy. Stiahla som si rukáv na ľavej ruke a pocvičila so vzdušnou činkou. Previazal mi útly sval plastovou páskou. Bol nežný, ako to iba on vie a dnes sa dokonca aj usmieval. Ach, keby som mohla, zaľúbila by som sa doneho. Natiahla som bielu pažu pohybom ladným ako dáma. Tak ladným, ako keď občas v predstavách varím chladným ránam čierny čaj s mliekom. Alebo nie, ako keď polievam svoje kvetiny na oknách. Teda, aspoň si myslím, že to je najladnejšie polievanie izbových rastlín. Ale možno sa mýlim. Možno sa preceňujem, neviem. Vypla som si mozog a oprela som odovzdane hlavu o chladnú stenu.
"Tak, čo to bude dnes?" Prstami pátral po úzkej žile, tenulinkej ako cverna.
"Hrušky a psy."
Komentáre
Zverejnenie komentára