Uránový boh

„Daj si.“ Nastrčila ruku a podávala mi marihuanu poprášenú tabakom v bielom pokrkvanom cigaretovom papieri.

„Ďakujem, mne z toho jebe.“ Odmietla som slovom, pohľadom aj postojom tela. A bola som trápna. Jej pohľad bol ostrý a nepríjemný a privádzal ma do rozpakov.

„To nie si ty, ty nemôžeš byť taká nudná!“ Zvolala nahlas a veselo a život v nej prúdil a jej rúž sa dokonale hodil ku všetkému na okolo. Bola zladená. So životom, s mladosťou, ladila s farbami bezstarostnosti.

Usmiala som sa ako debil. Ako vydedenec spoločnosti, ako nudná krava, ako mimo planétu, ako mimo seba a ňu a vesmír a svet. Ako mimo každú kultúru, subkultúru a ešte aj mimo komunitu vydedencov, ktorých medzi seba nechce vpustiť ani tá najnezávislešia skupina dvoch asociálov, ktorým vlastné matky zrušili trvalé pobyty. Tí ľudia sú pre svet priesvitní a ja som bola iba polovičná gramáž toho tenulinkého pauzovacieho papiera. Stála som mimo marihuanovú extázu, mimo pokoj a všetko to žiarivé a lesklé, čo všetci poznajú a žijú. Lebo to je mladosť! Mladosť je farebná - aspoň tak vraveli všetci okolo mňa. Mladosť je plná vôní. Teraz voňala po spálenom papieri a tráve. Musela som rýchlo presvedčiť seba aj ju aj svet, že nie som nudná a že niekde patrím, že som súčasťou, že som kusom, ktorý je potrebný - kus skladačky, bez ktorej nefunguje celý mechanizmus. Ale ja som tam stála a prekračovala z nohy na nohu a bola som pri tom smiešna a krivá. Pohŕdala mnou. Pohŕdala som ňou. Keby som tak mala znova trinásť rokov, mohla by som byť dobrou parťáčkou na fetovanie. Ale mňa už bavilo iba pečenie zdravých sladkostí a polievanie môjho fikusu, ktorý sa vždy na jeseň začne tváriť, že to už do jari neprežije. Volá sa Frederik. Je to proste simulant. Vždy mu však dám trochu viac starostlivosti, ako by na prežitie nevyhnutne potreboval. Pretože kto z nás spáchal na tomto svete toľko zla, aby si z času na čas nemohol vynútiť trochu prehnanej starostlivosti navyše? Nemali by sme mať srdcia z kameňa. Nakoniec, ten čo najviac plače býva spravidla najmenej smutný. Preháňaj s bolesťou, vytlač o jednu slzu naviac, pretože keď budeš skutočne stratený, najstratenejší a najmŕtvejší, nikto to nespozná! Povedala som fikusovým listom.

Začalo pršať teplú vodu a tak som šla domov. Nechala som ich tam v extáze, zmietať sa na parkete medzi rozvíreným prachom a chladničkami plnými alkoholu, tam, kde sa vraždí zdráhavosť a kde je tupá oplzlosť adekvátnou náhradou za intelekt. V električke kričal opilec a ja som kričala s ním. Kurva! Zajebem ťa! Ty buzerant! Išli sme unisono, ja soprán, on tenor. Úklon, šatňa, biela čiara na malom vreckovom zrkadle. Úsmev! Fotia nás! Blesky a biele fľaky na bielej stene. Ani som sa nenazdala a už ma šofér budil na konečnej. Že ja som nudná. Pche! Ani náhodou. Dvadsať schodov, mramorová dlažba, výťah. Cink! Siedme podlažie. Ja som totálne zábavná, opakovala som si v hlave počas toho, ako som si česala vlasy.

"Však som zábavná?" Hladila ma po ramene a moja tvár sa nepohla ani o milimeter.

"Samozrejme, že si. Poď, pomôžem ti." Zobrala kefu a rozdelila mi hrivu na tri dokonalé pramene. Každý z nich prečesala sedemnásťkrát a dovedna ich splietla do hladkého vrkoča. Voňala marhuľami.

"Čo budeš robiť zajtra?" 

"Navarím, možno niečo upracem a potom máme s deckami kreslenie." 

Mala nažltlé zuby, lebo veľa fajčila a jedno oko jej trochu uhýbalo doľava. Pleť mala posiatu popraskanými cievkami a bola tou najväčšou matkou na svete. Bola stará. Bola krásne stará. Ona totiž bola matkou všetkých matiek. Bola to matka - supervízorka. Matky si k nej chodili po rady ako hladiť, ako sa pýtať, ako byť láskavou. Ako sa hnevať, ako dávať poriadne facky a ako variť obedy tak, aby v nich bolo cítiť všetku lásku - celkom bez glutamanu. Veď to poznáte. No, a presne u tejto mamy všetkých mám sa to aj tá vaša naučila. Akurát sa bude pred vami tváriť, že si to vôbec nepamatá.  Na konci vrkoča uviazala stužku. Dala mi lieky a skontrolovala šuplík, či tam neschovávam ostré predmety. I keď, raz sme ich na štvorke všetkých oklamali a z hlinníkových roliet sme odlamovali asi centrimetrové kúsky, s ktorými sme si vyrývali do kože dlhé čiary. Človek by sa dokázal dokaličiť aj kúskom papierika, pomyslela som si.  Pokojne i cestovným lístkom, rastlinou, cukrom a atómom stuženého tuku v čokoláde. Človek by sa dokázal zničiť čo i len jednou marihuanovou cigaretou.

"Volám sa Karmin a nie som vôbec nudná." Chlapcovi úplne vľavo mykalo kútikom úst a ľavú ruku mal kŕčovito zovretú. Bol svetlý ako stena a nádherne pehavý. Týpek vedľa neho sa húpal na stoličke a hypnotizoval strop, odkedy sme sa tu usadili. Mladé dievča v strede sedelo na zemi, na chrbte malo hrb a obzeralo si ma pohľadom ostrým ako maďarský guláš, ktorým sme sa v jedálni včera ohadzovali. Pretože nám za to nikto nič nemohol urobiť. Kto by už trestal bláznov? Prinajhoršom by sme dostali dvojitú dávku lexaurinu a to bola predstava sladšia ako práškový cukor na teplej pondelňajšej žemlovke. To dievča na mňa pozeralo tak škaredo, že som bola okamžite presvedčená, že budeme najlepšie priateľky. Aj sme boli. Kým neodišla na Ačko. Pretože potrebovala trochu viac starostlivosti. Pretože bola dostatočne málo smutná na to, aby si vládala vyrátať, že silnejšie lieky a väčšia ľútosť rovná sa viac sladkostí a menej námahy. A keď k tomu zrátala všetkých schizofrenikov, ktorý vo svojom katatonickom kŕči nedokázali prehovoriť ani pol slova a tak mala od celého sveta pokoj, nemohla sa ubrániť dokonale čistej radosti s tým, ako vybabrala so svetom.

"Máš v oku karpinu."

"Pojeb sa." Trochu som sa začervenala, tesne predtým, než mi prst ľavej ruky vletel od oka. 

"V druhom."

"Pičus."

Za sklom behali sestričky a viezli Anetu na výplach, zase sa k tomu nejako dostala. Je jednoducho nepoučiteľná. Každý si povedal svoje. Tu nemohlo nikoho nič prekvapiť. Jedine, ak niekto povedal, že sa cíti dobre.

“Šibe ti? Takto ťa pošlú do týždňa domov.”

“Potrebujem sa už vrátiť, chýba mi môj ateliér.”

“Veď aj tu máš ateliér.”

“Ale ten môj je otočený na východ a môžem tak tvoriť čisto, vždy po modlitbe. To sa nedá porovnať. To je ako súlož s hrubým prezervatívom, alebo chodenie po pláži v ponožkách. A potom keď sa človek vyzuje a ten piesok mu škriabe päty, ach…” Vzdychol pehavec.

Vrchná sestra zazvonila na medený zvonec. Prebrali sme sa. Štvrtky boli fajn, chodili sme do dielní. Robili sme tam celkom obyčajné veci. Modelovali sme popolníky a vázy. No robili sme tam aj celkom neobyčajné veci. Čumeli sme z okien a vdychovali sme vzduch pivnice, mokrý a vápenatý. Milovala som dotýkať sa teplej hliny. Bolo to ako hrať sa s blatom, so zemou. Vo chvíľach, keď sme vyrábali, nemysleli sme na nič. Mali sme tajnú dohodu so všetkými našimi démonmi, že keď robíme misky alebo glazujeme taniere, nesmú nás rušiť. Dá sa s nimi dohodnúť. Len teraz neviem, či to ešte stále platí, keď som to teraz prezradila svetu. Vedieť udržať tajomstvo je jedno z najväčších umení sveta. Človek chce tak veľmi hovoriť! Tvoriť, maľovať a písať! Potrebuje rozprávať k svetu! Je na tom niečo zlé? Keď som sa vrátila na izbu, Marina stála v strede izby a v ruke držala depilátor, s ktorým si raz za rok vyšklbem chlpy na nohách, lebo je to treba. 

“Čo to dopekla vystrájaš?” Zhrozila som sa a ostala som prikovaná pri širokej zárubni. Stálo ich tam sedem a všetci sa ohromne bavili. Boli tam zhrbení, stáli v kruhu tichí a vyškerení. Aj Matej, aj Peťo, aj Sára a aj ten bledokožec. A Marina zrazu zodvihla pažu a vykríkla, až zaduneli tehlové steny: 
“Za boha, za národ!” A spustila ten stroj a začala si ním trhať trojcentimetrové čierne chlpy v podpazuší, ktoré jej narástli za dva mesiace pobytu v sanatóriu. A strašne kričala. A my sme sa strašne smiali, prskali sme sliny a plakali sme slzy veľké ako cibule. No dobre, nie až také veľké…

Sestrička prišla, zaťukala si na čelo a rozohnala nás do fajčiarne v podkroví a do svojich izieb. Išla si zapáliť aj ona. Stále pila kávu a bola na nás dobrá. Hladkala nás po rukách. Matka všetkých matiek si k nej občas zájde po radu.

"Volám sa Karmin a nie som nudná." Povedala som jej nahlas. Počuli to pravdepodobne aj jej kamaráti, pretože sa začali otáčať a niečo si šuškať. Rozdiel medzi nemocnicou a týmto pajzlom bol najmä v tom, že pacienti kričali o všetkom zlom a dobré veci si strážili tichulinko, akoby ich mohli rozbiť vlny najjemnejšieho ľudského šepotu. “Čo keď vyslovím nahlas túžbu a ona sa preto nikdy nesplní?” Stálo drobným písmom na jednom obraze na oddelení, namiesto podpisu. Aj ja som tomu trochu verila. A preto som veľakrát nič nehovorila. Lebo som veľa túžila. Vlastne, nič iné som posledné roky nerobila. Ľudia tam vonku kričali o tom ako je všetko krásne a keď prišla bolesť, utopili ju v alkohole a zahasili v popolníkoch. Vypotili v šialených tanečných kreáciách a vysúložili s neznámymi okoloidúcimi v posteliach svojich hlúpych matiek a otcov. A naposledy sa teda pýtam, kto je bláznom?

Netrvalo dlho a väčšina rozhodla. Som to ja. V poriadku, na verdikt som sa pripravovala roky. Sadla som si pokorne do električky a začala som si trieskať hlavu o sklo. Iba tak. Ľudia okolo mňa sa tvárili rozpačito a odvracali hlavy, akoby ma vymazaním zo zorného poľa vedeli vymazať z reality. Začala som si ju mlátiť teda silnejšie a silnejšie. Keď sa ani po dvoch zastávkach nikto neotočil, zodvihla som sa a hodila som sa o zem celá. Zo spánkov sa mi spustila krv. Rozotrela som si ju bruškami prstov po celej tvári. Búchala som päsťami do podlahy, kričala som a dupala; revala som ako decko, z úst mi tiekol prúd slín zmiešaných s krvou, ktorý som striedavo kloktala a prehĺtala. Tá železitá chuť jednoducho patrila k zime. Bola to svojim spôsobom chuť Vianoc. Trochu škoricová, trochu vínová a trochu odporná. Tvár som mala bordovú a pokrčenú, omotanú v oslintaných vlasoch. Slzy a sople sa mi leskli na lícach. “Už dosť!” Zvreskla som z plných pľúc a pred očami som mala iba čierne nekonečno, tvár sa mi pokrútila do bolestného úškrnu a do hrdla mi vystrelila čepeľ, ktorá v momente rozrezala jemné svalstvo a z neho začali rýchlosťou svetla rásť hnisavé nádory ako lesné jahody pri uránových baniach. A ja som bola plná hnisu a krvi a nedalo sa s tým nič spraviť. Už som nevládala hádzať sa o zem. Spadla som ako handrová bábika. S posledných síl som zakričala: "Nenávidím vás, vy skurvené, skurvysynské kurvy!" Ale nikto sa neotočil. Dokonca si všetci presadli na druhú stranu vozňa a odvrátili hlavu ešte viac, takže ju vlastne mali pretočenú o stoosemdesiatstupňov a museli sa na mňa teda znova, i keď nechcene, pozerať. Kokoti. Prišla som domov. Vypila som teplé mlieko a bylinkový čaj. Vyzula som sa, dala si tri nádychy a s bosými nohami som sa porozprávala s bohmi. S tými na východe, na západe, pod zemou i nad zemou. Porozprávala som sa s bohom cukrovej trstiny, s bohom, ktorý riadi oblaky a súhvezdia, s bohom uránových baní a s bohom, ktorý mení vodu na paru. Akurát s tým, čo pestuje čudné byliny, som si nemala čo povedať. Bol to rozhovor so zlomkom boha, trvajúci zlomok milióntiny sekundy. Ale za ten čas mi stihol povedať, že na tom vôbec nezáleží.