Lakte
Bola jar, možno máj alebo začiatok júna. Magda sa na mňa zahľadela, i keď iba na zlomok sekundy. Vyhrnula si bavlnené pančuchy, ktoré sa jej rolovali na kolenách. Sedela na drevenom pni a žiarivý podvečer ju oslepoval. Keby som mal dnešok namaľovať akvarelom tak, ako ho maľujem každý večer, vybral by som slabú tyrkysovú a citrónovú. Bola zamestnaná všeličím iným, než mnou. Trávou, svojimi pančuchami, muchami ktoré jej vletovali do nosa a do úst. Kýchla si. Nemohol som z nej pustiť zrak. Bola ako anjel. Pre pedofilov pristará a pre neskúsených mladá. Pre mňa akurát, myslel som si.
"Ľúbim ťa." Povedal som, avšak iba v duchu, iba sebe. Trénoval som si to často. Počula ma? Zadržal som náhle dych. Mohla to počuť? Preboha, čo ak to skutočne akousi čudnou mágiou zachytila? Alebo čo ak som sa už načisto zbláznil a vyslovil som to bez toho, aby som o tom vedel?! Zmocnila sa ma úzkosť. Pokračoval som v obskurných myšlienkach. Alebo horšie, čo ak som to vykríkol a náhle som na to zabudol? No ak by som na to bol zabudol, nebol by som teraz vyplašený ako malé šteňa myšlienkami o tom, či ma počula. Ruky sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Mal som ich premočené od potu. Magda sa prudko strhla. Doprdele! Určite to počula. A ak to aj nepočula, vidí moje trasúce sa, vlhké ruky. A ona isto vie, čo je dôvodom mojej nervozity. Vedel som, že to je počuť. Ach, ja som to vedel! Všetko pokazím...
"Necítiš tu hovno?" Prerušila ma náhle z nepríjemných myšlienok. Našpúlila jemné a plné pery do zvláštnej vlnovky, nozdry sa jej rozšírili. Nikdy by som si nebol pomyslel, že môže mať taká malá tvár také veľké diery v nose. Sledoval som ich s veľkou pozornosťou. Upokojilo ma to.
"Nie, necítim tu nič..." Objal som si ramená a oprel sa o strom. Dokázal som identifikovať iba jej dokonalú, pudrovo čistú vôňu. Očami som vnímal jej biele a ostré lakte. Boli zahalené do priesvitnej látky potlačené drobnými kvietkami, ktoré ma dráždili. Nemyslím kvietky, myslím tie lakte. Šepkali mi aby som sa ich dotkol, aby som ich hladil rubom dlane, aby som ich jemne škrabkal a hryzkal ako psík.
"Nie, necítim." Zopakoval som stroho a okamžite. Musím sa vyslobodiť. Musím z toho von. Zbláznim sa z nej. Magda snorila pokrčeným nosom po vesmíre a hľadala pachové cestičky tajomných exkrementov. Vstala z dreveného pňa na ktorý sa usadila a obehla si malú lúku. Vlasy jej viali a tak si ich zahladila pod slamený klobúk. Nevyhnechala ani jeden strom, ani jeden krík či veľký kameň. Všetko dokonale skontrolovala. Keď sa vrátila, znova si napravila pančuchy a letmo si obzrela podrážky svojich utešených topánočiek.
"Debilní psíčkari. Ja by som tých hlúpych psov zobrala a spravila z nich kožuchy. A mäso predala vietnamcom na tie ich debilné polievky s ktorými sa ide celé mesto zadrhnúť. Aj tak tam hádžu psov. Určite ich tam dávajú. Raz mi ocko vravel, že všetci šikmáči sú jedna obrovská mafia, ktorá predáva na orgány malé deti a kradne psy. A z tých psov robí polievky."
"No, možné to je. Ale určite takí nie sú všetci vientamci. To je ako povedať, že všetky dievčatá sú ľahké."
"Veď aj sú. Kurvy sú to." Zamračila sa.
"Isto nie. Veď to by znamenalo, že aj ty si kurva."
"Veď aj som." V jej hlase bolo počul kúsok hranej hrdosti, ktorej som nerozumel.
"Chodíš s chlapcami a berieš od nich peniaze?" Bol som šokovaný rýchlosťou svojej logiky. Rýpala si nechtami do brušiek prstov a dačo skúmala. Nachvíľu sa odmlčala. Mal som pocit, akoby predýchavala svoju prchkosť a premýšľala nad veľkolepou odpoveďou, ktorá by ma mala navždy umlčať. V tvári som jej videl kúsok smútku. Alebo to bol ešte zvyšok toho hovna. Neviem.
"Nie. Chodím s chlapcami a neberiem od nich nič. Dokonca sa s nimi ani nevyspím. Dokonca s nimi ani vlastne nechodím."
"No vidíš, a kurvy chodia s chlapcami a prosia sa im. Ty sa im neprosíš, nie si teda ľahká."
"Je to aj tak jedno. Čo ty o tom vôbec môžeš vedieť? Veď si kurvu nevidel ani na obrázku. Čo kurvu, ani obyčajné dievča si poriadne za svoj život nevidel, čo si od malička zavretý medzi štyrmi stenami..." Chrstla na mňa pohľad jedovatejší ako kyselina. Bodla do mňa sivými očami v ktorých boli ohne a plamene. Jej zreničky boli prinajmenšom tak diabolsky pikantné, ako najostrejšia polievka pána Wonga, pripravená s láskou z austrálskeho ovčiaka susedy Jossovej. Boli čierne a teplé ako čerstvý asfalt, boli nebezpečné ako život a úzke ako moja existencia. Zničila ma, navždy.
"Nikdy si predsa nemal dievča." Videl som jej v tvári, že ma to malo zabolieť. Ale mňa to zrazu nebolelo. Práve naopak, potešil som sa, že mi dala konečne príležitosť.
"No, to máš možno pravdu. Ale jedno dievča som si vymyslel. Podobá sa na teba a volám ju Meggy."
Tvárila sa zdesene, nechápavo a znudene zároveň. Ponoril som ruky do malej tašky a vytiahol z nej žltkastý papier preložený na štyrikrát. Vonku bola už skoro tma.
"Zložil som jej báseň. Chcela by si ju počuť?"
Mračila sa pod klobúkom. Lesík tmavol každou sekundou. Nemal som veľa času.
"Ty si psychopat. Nechcem." Vracala na mňa cez oči.
"Ehm..." Odkašľal som si a nemotorne som vstal. Nehodlal som čakať na jej súhlas. Buď teraz, alebo nikdy. Postavil som sa pred ňu, vypol som prepadnutý hrudník, poškriabal sa po hlave a spustil priduseným hlasom:
Hrdo som zodvihol zrak smerom k Magde. Sedela opretá o starú lipu, zhrbená ako starena. Vlasy jej padali do dievčenskej tváre. Keď som sa zahľadel pozornejšie, všimol som si, že drží v ruke drevenú halúzku, ktorou z podrážky pravej topánky odstraňuje zvyšky hovna.
"Čo odomňa vlastne chceš?"
"Tvoje lakte."
Konečne sa na mňa pozrela. Ústa sa mi rozleteli do obrovského úsmevu. Vstala, nespúšťajúc zrak z mojej krivej a nepeknej tváre. Vzala do rúk malú prenosnú motorovú pílu, naštartovala ju a odrezala si ňou ľavú pažu. Ružovkasté šaty jej razom zmáčala čierna, lepkavá krv. Bolo jej toľko, že sa jej čochvíľa premočili aj jej pekné, belasé topánočky. Tvárila sa, akoby nič.
"Zašpiníš si topánky!" Zvolal som. Asi ma nepočula. "Meggy, tvoje topánočky!" No ona stále nereagovala. Stál som tam v nemom úžase. Razom sa letmo pousmiala, akoby sa nič nestalo. Brúsku upevnila medzi kameň a strom, ktorý donedávna znudene objímala. Otočila sa mi chrbtom a šikovne, celým svojim telom, prehodila sa cez hrdzavé rachotiace zuby píle. Šup! A je to tam. Nohami rýchlo roztvorila plátený batoh. Pohybovala sa nervózne, akoby sa niekam ponáhľala. Vytiahla z neho bielu igelitovú tašku jej obľúbeného potravinového reťazca a bez najmenšej námahy do nej chodidlami vložila svoje amputované končatiny.
"Na, tu máš. A daj mi pokoj." Tma ju pohltila ako skutočnú dámu.
"Ľúbim ťa." Povedal som, avšak iba v duchu, iba sebe. Trénoval som si to často. Počula ma? Zadržal som náhle dych. Mohla to počuť? Preboha, čo ak to skutočne akousi čudnou mágiou zachytila? Alebo čo ak som sa už načisto zbláznil a vyslovil som to bez toho, aby som o tom vedel?! Zmocnila sa ma úzkosť. Pokračoval som v obskurných myšlienkach. Alebo horšie, čo ak som to vykríkol a náhle som na to zabudol? No ak by som na to bol zabudol, nebol by som teraz vyplašený ako malé šteňa myšlienkami o tom, či ma počula. Ruky sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Mal som ich premočené od potu. Magda sa prudko strhla. Doprdele! Určite to počula. A ak to aj nepočula, vidí moje trasúce sa, vlhké ruky. A ona isto vie, čo je dôvodom mojej nervozity. Vedel som, že to je počuť. Ach, ja som to vedel! Všetko pokazím...
"Necítiš tu hovno?" Prerušila ma náhle z nepríjemných myšlienok. Našpúlila jemné a plné pery do zvláštnej vlnovky, nozdry sa jej rozšírili. Nikdy by som si nebol pomyslel, že môže mať taká malá tvár také veľké diery v nose. Sledoval som ich s veľkou pozornosťou. Upokojilo ma to.
"Nie, necítim tu nič..." Objal som si ramená a oprel sa o strom. Dokázal som identifikovať iba jej dokonalú, pudrovo čistú vôňu. Očami som vnímal jej biele a ostré lakte. Boli zahalené do priesvitnej látky potlačené drobnými kvietkami, ktoré ma dráždili. Nemyslím kvietky, myslím tie lakte. Šepkali mi aby som sa ich dotkol, aby som ich hladil rubom dlane, aby som ich jemne škrabkal a hryzkal ako psík.
"Nie, necítim." Zopakoval som stroho a okamžite. Musím sa vyslobodiť. Musím z toho von. Zbláznim sa z nej. Magda snorila pokrčeným nosom po vesmíre a hľadala pachové cestičky tajomných exkrementov. Vstala z dreveného pňa na ktorý sa usadila a obehla si malú lúku. Vlasy jej viali a tak si ich zahladila pod slamený klobúk. Nevyhnechala ani jeden strom, ani jeden krík či veľký kameň. Všetko dokonale skontrolovala. Keď sa vrátila, znova si napravila pančuchy a letmo si obzrela podrážky svojich utešených topánočiek.
"Debilní psíčkari. Ja by som tých hlúpych psov zobrala a spravila z nich kožuchy. A mäso predala vietnamcom na tie ich debilné polievky s ktorými sa ide celé mesto zadrhnúť. Aj tak tam hádžu psov. Určite ich tam dávajú. Raz mi ocko vravel, že všetci šikmáči sú jedna obrovská mafia, ktorá predáva na orgány malé deti a kradne psy. A z tých psov robí polievky."
"No, možné to je. Ale určite takí nie sú všetci vientamci. To je ako povedať, že všetky dievčatá sú ľahké."
"Veď aj sú. Kurvy sú to." Zamračila sa.
"Isto nie. Veď to by znamenalo, že aj ty si kurva."
"Veď aj som." V jej hlase bolo počul kúsok hranej hrdosti, ktorej som nerozumel.
"Chodíš s chlapcami a berieš od nich peniaze?" Bol som šokovaný rýchlosťou svojej logiky. Rýpala si nechtami do brušiek prstov a dačo skúmala. Nachvíľu sa odmlčala. Mal som pocit, akoby predýchavala svoju prchkosť a premýšľala nad veľkolepou odpoveďou, ktorá by ma mala navždy umlčať. V tvári som jej videl kúsok smútku. Alebo to bol ešte zvyšok toho hovna. Neviem.
"Nie. Chodím s chlapcami a neberiem od nich nič. Dokonca sa s nimi ani nevyspím. Dokonca s nimi ani vlastne nechodím."
"No vidíš, a kurvy chodia s chlapcami a prosia sa im. Ty sa im neprosíš, nie si teda ľahká."
"Je to aj tak jedno. Čo ty o tom vôbec môžeš vedieť? Veď si kurvu nevidel ani na obrázku. Čo kurvu, ani obyčajné dievča si poriadne za svoj život nevidel, čo si od malička zavretý medzi štyrmi stenami..." Chrstla na mňa pohľad jedovatejší ako kyselina. Bodla do mňa sivými očami v ktorých boli ohne a plamene. Jej zreničky boli prinajmenšom tak diabolsky pikantné, ako najostrejšia polievka pána Wonga, pripravená s láskou z austrálskeho ovčiaka susedy Jossovej. Boli čierne a teplé ako čerstvý asfalt, boli nebezpečné ako život a úzke ako moja existencia. Zničila ma, navždy.
"Nikdy si predsa nemal dievča." Videl som jej v tvári, že ma to malo zabolieť. Ale mňa to zrazu nebolelo. Práve naopak, potešil som sa, že mi dala konečne príležitosť.
"No, to máš možno pravdu. Ale jedno dievča som si vymyslel. Podobá sa na teba a volám ju Meggy."
Tvárila sa zdesene, nechápavo a znudene zároveň. Ponoril som ruky do malej tašky a vytiahol z nej žltkastý papier preložený na štyrikrát. Vonku bola už skoro tma.
"Zložil som jej báseň. Chcela by si ju počuť?"
Mračila sa pod klobúkom. Lesík tmavol každou sekundou. Nemal som veľa času.
"Ty si psychopat. Nechcem." Vracala na mňa cez oči.
"Ehm..." Odkašľal som si a nemotorne som vstal. Nehodlal som čakať na jej súhlas. Buď teraz, alebo nikdy. Postavil som sa pred ňu, vypol som prepadnutý hrudník, poškriabal sa po hlave a spustil priduseným hlasom:
Tie tvoje biele lakte,
Najbelšie zo všetkých,
Ostré ako náboj,
Z ruských zbraní.
Tie biele lakte nútia ma,
byť pozorným.
O tie tvoje lakte,
Požiadam Ťa veľmi taktne,
Pri najbližšom,
mesačnom zatmení.
Hrdo som zodvihol zrak smerom k Magde. Sedela opretá o starú lipu, zhrbená ako starena. Vlasy jej padali do dievčenskej tváre. Keď som sa zahľadel pozornejšie, všimol som si, že drží v ruke drevenú halúzku, ktorou z podrážky pravej topánky odstraňuje zvyšky hovna.
"Čo odomňa vlastne chceš?"
"Tvoje lakte."
Konečne sa na mňa pozrela. Ústa sa mi rozleteli do obrovského úsmevu. Vstala, nespúšťajúc zrak z mojej krivej a nepeknej tváre. Vzala do rúk malú prenosnú motorovú pílu, naštartovala ju a odrezala si ňou ľavú pažu. Ružovkasté šaty jej razom zmáčala čierna, lepkavá krv. Bolo jej toľko, že sa jej čochvíľa premočili aj jej pekné, belasé topánočky. Tvárila sa, akoby nič.
"Zašpiníš si topánky!" Zvolal som. Asi ma nepočula. "Meggy, tvoje topánočky!" No ona stále nereagovala. Stál som tam v nemom úžase. Razom sa letmo pousmiala, akoby sa nič nestalo. Brúsku upevnila medzi kameň a strom, ktorý donedávna znudene objímala. Otočila sa mi chrbtom a šikovne, celým svojim telom, prehodila sa cez hrdzavé rachotiace zuby píle. Šup! A je to tam. Nohami rýchlo roztvorila plátený batoh. Pohybovala sa nervózne, akoby sa niekam ponáhľala. Vytiahla z neho bielu igelitovú tašku jej obľúbeného potravinového reťazca a bez najmenšej námahy do nej chodidlami vložila svoje amputované končatiny.
"Na, tu máš. A daj mi pokoj." Tma ju pohltila ako skutočnú dámu.
Komentáre
Zverejnenie komentára