Pudingové snobky

Linda si sadla oproti mne. Vybrali sme si miesto pod oknom, pri lampe. Aby sme na seba dobre videli a aby sme dobre videli na dážď a aby sme sa mohli rýchlo nadýchať čistého vzduchu, keby nás obe náhle prepadol akútny panický záchvat. Stávalo sa to často a bolo to nákazlivé. Bolo to nákazlivé a tak sa to stávalo často. Štíhle členky mala Linda veľmi elegantne prepletené cez seba a ostré lakte zatláčala do operadiel mohutnej, horčicovo-žltej sedačky, ktorá ju vsiakla ako špongia morskú penu. Veľké kreslo ju pohltilo ako horčicovo-žltý puding piškótku nasiaknutú malinovým sirupom. Čľup! Ešte sa z nej chvíľu parilo, až sa jej na povrchu hlavy vytvorila lesklá, hnedá koža.

"Si tak dokonale nechutná, obskurne otrasná!"

Precedila som pomedzi zuby.

"Ani ty dnes nevyzeráš najlepšie."

"Ja som sa aspoň nesnažila."

Chrstla po mne grimasu.

"A tá konvalinková eau de fraîche ktorú si si na hajzli vtierala do vlasov?" Zmrazila ma na niekoľko sekúnd. Čakala, či dám na výmenu niečo lepšie. Nedala som.

"Ty špina!"

Hodila som po nej popolník. Smiali sme sa, až nás boleli bruchá, úprimne a hlúpo a nahlas a vlastne aj trochu nasilu. Lebo kto to nerobí? Prehýbali sme sa v páse a keď nám dochádzal dych, krochkali sme ako prasiatka. Boli sme izolované od zvyšku kaviarne, dokonca som mala pocit, že si ľudia od nás odsadajú do vzdialených kútov, ale na to sme si už od čias základnej školy stihli zvyknúť. Dokonca sme sa naučili ako tvarovať z našej duševnej pokrivenosti prednosť, akokoľvek sme podobnými pseudointelektuálnymi aktivitami z celých duší opovrhovali. Ale my sme to robili inak. My sme poznali tajomstvá horčicového pudingu a konvalinkovej vône. Najlepšie vo svojej nezameniteľnej kombinácií. Boli sme tak trochu pudingové snobky.

"No a čo si mu to presne povedala?" Vykríkla.

"Že je nudný a že ma nebaví a že by som bola stokrát radšej, keby ma bol bil alebo mi pľul do tváre alebo keby mi pri nedeľnom obede s jeho maniakálnou matkou kričal do tváre, že vyzerám ako lacná kurva a že mám chlpatý chrbát."

Linda sa zatvárila akože šokovane, čo znamená, že ľavé obočie nadvihla tak o dva milimetre smerom k stropu a vlažne, jedným dychom povedala - "zaujímavé". Predniesla to presne s takým energickým nábojom, akým si v malých potravinách u babky na dedine pýta od predavačky Jolany menštruačné tampóny. Počas krízy ich totiž presunuli spolu so šumivým horčíkom a paličkami na čistenie uší do prísne stráženej klietky pod pultom. Keby nastala apokalypsa a keby predavačka Jolana zomrela ako prvá a keby ste nevedeli v celom tom zmätku nájsť kľúč, mohli by ste pokojne vykrvácať a umrieť na nejakú strašnú pliagu v dôsledku chýbajúceho magnézia a hnusu zo svojich zajebaných uší. A teta Jolana tú klietku vraj stráži ako pes a aspoň z toho, čo mi Linda vravela odhadujem, že ich stráži tak dôsledne, že sa jej v kútikoch úst mimovoľne hromadia sliny, ktoré prská vôkol seba vždy keď sa neudrží a mimovoľne vyštekne. Hav! Bodkovaná zástera sa vtedy zachveje v symbióze s jej nadčasovou trvalou.

"No! Vidíš to? A preto treba ísť voliť!"

"Kým nás nezbavia svojprávnosti."

"A kým nás smrť nerozdelí!" Vedela som, že je zle.

"Prosím ťa, tento krát nevstávaj. Nevstávaj z miesta, dobre?" Položila som na Lindu pravú ruku, aj keď som v skutočnosti chcela, aby tu narobila poriadne kongo. Bola to hra.

Zachechtala sa a zhrbila sa do klbka.

"Človek nikdy nevie, čo má skutočnú hodnotu, až kým nepríde kríza."

"Ešte chvíľu budeš takáto patetická a zomriem od nudy."

"Veď dobre, sa neposer. Spomenieš si na mňa, keď ti dojdú tampóny."

Usmiala sa a kostnatou rukou si odhrnula vlasy z malej, vtáčej tváre. Asi mi už nemala čo povedať a tak z vysokého pohára vylovila dlhú lyžicu a strčila si ju do úst. Potom ju ponorila naspäť do tmavej, hustej hmoty a znova ju oblízala. Privrela pri tom oči, potichu vzdychla, potom pootvorila ústa a chvíľu tam iba tak sedela, a toto robila dookola, až kým nestíchla celá kaviareň a kým všetkým chlapom nestvrdli vtáky a kým sama Linda nezačala byť z tohoto aktu sama jemne vzrušená. Videla som, ako si to užíva. A ja som si musela znova zakrochkať. Krocht! Všetky tie pohľady na jej ústa a to ticho, to napätie.

"Dobre, je čas." Odložila vyumývanú lyžicu späť na svoje miesto.

"Teraz?" Rozrezala som ticho priestoru.

"Poď, na tri!"

Schmatla plstený kabát, vystrelila do vzduchu, trochu sa potkla o nohu stola, asi ho aj roztrieskala, neviem, bolo to príliš rýchle, a keby bola o kúsok dlhšie zmätkovala, nemuseli sme to vôbec stihnúť.

"Rýchlo, pakuj! Čo riešiš?" Vykríkla trochu pridusene. Rozbehli sme sa k východu, ovešané kabátmi a taškami a vytrielili sme von z miestnosti. Linda utekala smiešne ako malá srna, hopsajúca na svojich chudých nohách, hľadajúca úkryt pred predátorom. Boli sme hlučné a neorganizované a animálne, robili sme krik a humbuk a bordel a všetko sa krútilo a mali sme čo robiť, aby sme sa z toho celého vyslobodili a aby nás nakoniec nikto nechytil pri tomto strašnom čine. Po dvadsiatich ubehnutých metroch sme ostali celkom zadýchané a upotené. Rýchlo sme sa ukryli za otrieskaný múr, nad ktorým sa ohýbala biela vŕba. Ťapli sme si víťazoslávne dlaňami.

"V pohode?" Dychčala.

"Jasné, dali sme to." Precedila som pomedzi zuby, chytajúc sa pod rebrá.

"Urob čiarku, lebo zabudneš."

Vytiahla som kľúč a hranou vyryla do mokrej kôry stromu paličku, ktorá prečiarkla zvyšné štyri.

"Pätnásť je fajn číslo."

"Hej, kozmické! Aha, pozri, čo mám, ty krava!" Zohla sa a kým sa hrabala v taške, odvážila som sa pozrieť smerom ku kaviarni. Pomaly a dôsledne ako šelma s jedinou príležitosťou. Bola som opatrná ako skúsená delikventka. Čo som zbadala ma však celkom ochromilo. Cez továrenské okná pozdĺž celej steny kaviarne som videla ľudí sedieť takmer bez pohybu. Venovali sa svojim bežným povinnostiam. Čítali si knihy, čumeli do mobilov, škrabali si hlavy alebo perami láskali hrany svojich šálok. Ostala som paralyzovaná. Tí ľudia si snáď nič nevšimli! Sedia tam úplne pokojne, ako dovtedy, absolútne nevyrušení našim hlučným, rebelským útokom!

"Linda! Aha! Pozri sa tam! Pozri na tých čurákov! Čo má toto kurva znamenať?" Roztriasla sa mi brada.

Akurát mi začala s víťazoslávnym výrazom nalepeným na malej hlave mávať pred očami škaredou, poloprázdnou cukorničkou, ktorú si stihla hodiť pri úteku do batohu. Obe sme sa vystreli. Už nebol dôvod skrývať sa. Narovnali sme si chrbty a smutne sa prizerali spoza tehlového múra, ktorý rástol spolu s nami od základnej školy. Hľadeli sme na kaviareň z ktorej sme zdrhli bez platenia, s veľkým rámusom, s ukradnutou cukorničkou a so živým predvedením orálneho sexu na kávovej lyžičke.

"Ja som sa na to fakt dlho pripravovala." Videla som, ako sa z jej očí vytrácajú posledné iskry.

"Ja viem." Stáli sme tam chvíľu celkom potichu, jedna vedľa druhej.

"Možno sme už pristaré."

"Alebo sa priveľmi snažíme." Smutný opar prerušila prudkým nadýchom.

"Poď." Zasypela. Schmatla ma pod rameno a ťahala späť smerom ku kaviarni.

"Čo to, dopekla, robíš?" Snažila som sa vytrhnúť zo zovretia jej dlhých prstov.

"Drž hubu a makaj!"

Dotiahla ma pred kaviareň. Otvorila dvere a vošla dnu, s bradou niekde v nebi, upevnenou na nebojácnom tele. Zastavila sa uprostred priestoru.

"Dobrý deň!" Zahučala. Pár ľudí stíchlo a pár z nich si absolútne nič nevšimlo.

"Ja, Linda Kernová, som ukradla túto cukorničku! Utiekla som z kaviarne bez platenia! A vyfajčila som lyžičku a odkopla som nohu zo stola a zhodila som vešiak! A správala som sa nanajvýš nevhodne a som ochotná znášať všetky kruté následky, ktoré vyplývajú z tohto neakceptovateľného a odsúdeniahodného správania!"

Stála tam bez pohybu, s rukou vystretou k nebesiam ako socialistická socha nejakého revolucionára. V dlani zvierala škaredú cukorničku. Tvár jej blčala purpurom a bola nebojácna. Bola som na ňu hrdá. Teraz boli ticho už úplne všetci. Rozhliadli sme sa vôkol seba. Chvíľu sa zdalo, že zastal čas. Ľuďom zamrzli výrazy, vypovedala im jemná motorika. Jeden pán si zabudol zavrieť ústa a začala mu z nich tiecť slina. Čašníčka sa opierala o bar a vyzerala, že čochvíľa odpadne. Asi po troch minútach sa slečna s táckou prebrala a pribehla ku nám.

"To je v poriadku.” Pošepla. “Nech sa páči, tu je nová cukornička."

Pozreli sme sa s Lindou na seba, potom sme sa telepaticky spojili, aby sme si povedali, že to vzdávame. Vykročili sme trochu zahanbené von. Posledný krát sme sa obzreli. Ľudia na nás do troch sekúnd zabudli. Ľudia zabudli na našu revolúciu. Znova si čítali a pili kávu a škrabali sa a vstávali a sadali si.

"Môžem jebať." Odpľula na dlaždice hustý hlien.

"Dnešný svet je nuda."

"Nehovor tak. Iba nie je sezóna." Vytiahla som konvalinkovú vodu. Linda ju vypila a ja som zjedla sklo. Akosi prirodzene nás intuícia zaviedla do železiarstva. Kúpili sme tam tridsaťosem klincov a strategicky ich zahrabali v najbližšom detskom pieskovisku.