Periny radosti

Tak dlho som bol mŕtvy. Vyprahnutý a vysušený, smädný a nenasýtený. Nenasýtený citom, záujmom, akýmkoľvek pocitom. Bol som o čosi viac ako mŕtvola, lebo som ešte stále pociťoval potreby, aké pociťujú ľudia. Potreboval som žrať, šťať a srať a ak som náhodou netrpel chronickou nespavosťou, prechrápal som v jednom kuse pokojne aj pätnásť hodín. Bola tu však jedna vec, ktorá mi predsa len robila radosť. Radosť… Teda, skôr vec, ktorá aspoň trochu rozochvela to nič, ktorým som presakoval do špiku kostí, do jadra mojich hnilých buniek. Vždy ráno, keď ma zobudil holub Palo ťukaním do okna, vstal som z postele a dal mu kúsok macesu, ktorý som predtým omočil v mlieku a mede. Polovicu som zjedol ja a polovicu on. Ďobal do mokrej hmoty svojim chorým zobákom a keď dojedol, vysral sa mi na parapetu a odletel preč. Bol to najintenzívnejší pocit spolupatričnosti za dlhé roky. A okrem toho, jednoducho, mal som konečne pocit, že sa aspoň dve minúty zo dňa nemusím zaoberať sám sebou. Postupne sa raňajky s Palom stali akýmsi rituálom. Až na jednu sobotu. Vtedy sa toho veľa zmenilo. Privstal som si o čosi skôr. Dal som si vlažnú sprchu a keď som mimovoľne siahol po klieštikoch na nechty, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Teda, v poriadku… Jednoducho, čosi ma prepadlo, čosi, čo robilo rozhodnutia miesto mňa. Nie že by môj bežný deň prekypoval rozhodnutiami, nedajbože sebemenšou aktivitou. Nechal som sa tým však unášať. Bolo príjemné cítiť na svojom tele prúd vody, chladný, ó áno, ona ma čistila, omývala moje choré telo, pil som ju, ovoniaval som ju. Rozhodol som sa, teda, niekto rozhodol, že svoje telo vyumývam aj mydlom a dokonca som si vytiahol z pupku guču žmolkov. Takmer som zabudol ako sa to robí. Vyčistil som si zuby, do vlasov si votrel nejakú voňavú vodu, ktorú si tu nechala moja matka, keď mi bola naposledy navariť. Cítil som sa inak. Podišiel som umytý a čistý k stolu. Bolo v tom celom niečo slávnostné, možno na mňa iba intenzívnejšie zapôsobili sviatočné reklamy na reklamných baneroch pod oknami bytovky. Mechanicky som pripravil pečivo na porcelánový tanier. Ak to nebol cit, čo to bolo? Čo stálo za rozhodnutím vybrať si práve tento tanierik? Cítil som jemné vzrušenie. Dal som zohriať mlieko. Umyl som dlhý lyžicu a ponoril ju do medu. Otvoril som okno, sadol si a čakal. Nervozita sa rozliala celým mojim telom. Myslím, že som ani raz nežmurkol. Palo stále nechodil. Kuchynské hodiny ukazovali trištvrte na jedenásť. Premkla ma úzkosť. Tak to už raz býva, keď sa človek teší. Dotkol som sa smaltovaného hrnčeka s mliekom. Bolo už celkom studené. Vstal som prudko, tak rýchlo, ako mi to ranných päť miligramov diazepamu dovoľovalo a podišiel k oknu. Palo ležal dole na chodníku. Netrafil parapetu. Zato však trafil moje srdce. Zatúžil som po jeho prítomnosti, vrúcne, až tak vrúcne, že sa začalo z ľadového mlieka pariť a scukornatený med sa roztiekol a zababral celý stôl a zem a byt a svet a vesmír a všetci sa utopili v mede, v mede ktorý slovenskí včelári pančujú s cukrom a bazovým sirupom, takže to vlastne ani nie je v skutočnosti med. Všetci klamú! Zareval som z plných pľúc. Dal som si obednú dávku, našiel žmolky z pupku v odpadkovom koši, vložil ich späť do diery na bruchu a ľahol si naspäť do postele. Ponoril som sa do perín radosti. Radosti z poznania, že som ešte stále človekom.