Rusi

Ráno bolo znova teplé a ja som sa zase raz zobudila preľaknutá, akože tak skutočne preľaknutá, a preciťovala som to, akoby sa skutočný strach vyplavil z hlbín mojej hlavy, tam zozadu, taký ten skutočný strach, úzkostný, niečo ako beznádej, ako dno, ako keď nedokážete upokojiť odštiepujúcu sa vrstvu svojho ja, a cítila som tú hrôzu aj napriek tomu, že som vedela, že neumriem teraz. Moje cievy sa naplnili plynom, a ten plyn vznikol z niečoho, z čoho sa iní ľudia tešili, a to z toho, že je za oknami mojej izby príliš teplý vzduch, a že je možno aj otrávený a jedovatý, a ak nie je, tak že raz bude, a ja som sa zľakla že sa ho nadýchnem a on bude smrdieť ako yperit, a niekde som čítala, že yperit vraj smrdí ako horčica, a ja si teda už nikdy nebudem môcť dať do sardiniek horčicu, jednak preto, že mi bude pripomínať yperit a potom preto, pretože budem mŕtva, lebo ten yperit mi rozleptá sliznicu a spáli kožu na popol a namiesto očí mi budú z hlavy trčať fialové pľuzgiere plné belasého hnisu. Tak som vstala z postele, z teplej postele, a vyvetrala som teplý stojaci vzduch v izbe tým strašidelným teplom zvonku. A prach sa víril a smrdel, ale môj nos bol už celkom otupený a tak to necítil až tak intenzívne, akoby to cítil nos nejakého Novozélanďana alebo Tibeťana, takže som sa stále dokázala uchlácholiť, upokojiť samú seba, objať si vlastné ramená a povedať si, že to bude v poriadku. A ten teplý vzduch sa trblietal perleťou, kontrastoval s nebom, zafarbeným krásnym cyklámenom, ale to všetko by bolo krásne iba vtedy, ak by sme mali kalendár v kuchyni pretočený na marec, a v ňom by svietil recept na pečené jahňacie obličky s tymiánom alebo kohútie semenníky na bylinkovom masle, a to viem, pretože si vždy pozerám kalendáre dopredu, VŽDY SI POZERÁM KALENDÁRE DOPREDU, ale ono to tak teraz nebolo, lebo kalendár v našej kuchyni ukazoval február a pri februári bol recept na hruškový koláč s pekanovými orechami, a vonku nás mal teraz štípať mráz, ale miesto neho nás do líc štípala kolektívna vina za emisie z tovární a roztopené ľadovce a všetky mŕtve potratené deti povysávané vaginálnym vysávačom súkromnej kliniky doktora Martina, aj keď je pravda, že ten vysávač obsluhovala vždy príjemná a usmiata slečna sestrička Inge, a doktor Martin ten vysávač vlastne nikdy ani poriadne nevidel, no napriek tomu dostal na internetovej ankete štyriapol hviezdičiek z piatich a má vybielený chrup a vonia jazmínom a má tehličky na bruchu a zarába veľa peňazí.

“Je tak krásne.”
“Úplne ako na jar!”

Kvap, kvap. Kvapla kvapka. Povedz to tisíc krát a utopíš sa!

"Kvakpa kvalpa."

"Môžeme to nazvať krstom. Ja ťa ponorím do vody, do ktorej by si sa raz ponorila aj tak, akurát ťa presvedčím, že to má niečo dočinenia s tvojim osvietením."

"Kvapka kvapla."

“Ach, ty krava.”
Poliala som kvetinu, natrela si kľúčne kosti mandľovým olejom a zliezla do sveta, dole výťahom, s prirodzenosťou človeka dvadsiateho prvého storočia, a keby sa nikto nebol pozeral, zoskočila by som na štyri a začala ovoniavať kríky a mláčky a žužlať pokrkvané vreckovky, tak kultúrne rozhádzané po zemi, ale to som neurobila, lebo som kultúrna a civilizovaná a voniam mandľovým olejom.

Keď som nastupovala do autobusu, vysoko kultúrneho vynálezu, v ktorom stále smrdí cibuľa a cudzie nohy a sedadlá sú polepené žuvačkami, upravená slečna sa pár metrov odo mňa začala vášnivo sťažovať svojej priateľke, a bola asi tiež veľmi kultúrna a civilizovaná, pretože tiež voňala a mala čistú obuv a dlhé umelohmotné nechty, ktoré svoju kultúrno-estetickú funkciu plnili asi najviac pri tajných ranných rituáloch, ale keďže máme veľké zásoby vody, mohla si ich pokojne umyť aj vodou, a aj teplou, a aj voňavým mydlom, a mohla si ich umývať aj tri hodiny, lebo všetko bolo zadarmo a nikto potom nezbadal ani náznak špiny. Niečo si brblala popod nos a napokon, celkom nahlas, povedala svojej priateľke, že je vskutku nehorázne, že sú pri jej dome iba jedny expresné potraviny, v ktorých dokopy nič nemajú a že najbližší veľký obchod, taký veľký, že v ňom nájdete bez väčšej námahy trinásť druhov bieleho pečiva a sedemnásť odrôd jabĺk, je až jednu zastávku trolejbusom od jej domu, prípadne šesť minút chôdze. A okrem toho doň vôbec nechodí rada. No to je teda nehorázne! Pokrútila hlavou priateľka a akrylovým pazúrom pohladila svoje spuchnuté pery. Potom skrčila bradu a obočie a strašne sa zamračila, od toľkej nakumulovanej nehoráznosti sa trochu zatriasla, zatriasla sa ako sliepka, a vyzerala chvíľu ako hroch, hroch krížený so sliepkou, a potom to prestalo, asi na to zabudla, hroch skrížený so sliepkou a s rybou, a hneď nato napla kožu na spánkoch a poslala slečne X vzdušný bozk. Bolo to také kultivované, že sa mi v ruke zrazu objavil pohár s Pinot Noir a na hlave baretka a v druhej ruke štetec a pod nosom tenký fúz a že som začala rozmýšľať o plesnivých syroch a dlhých bagetách a slimákoch v najrýdzejšej a najkultivovanejšej francúzštine. Sadla som si na miesto, v ktorom som mala veľa miesta na nohy. Premýšľala som nad jedlom a nad jadrovou vojnou a nad tým, že konzervy sú úžasný nápad a kým som si to uvedomila, suchý pastel nad mojou hlavou prešiel plynule do jasnej jablkovo-muštovej. Mať miesto na nohy je príjemné, lebo si s nimi môžete klepkať, obchytkávať si ich alebo s nimi len tak šúchať o podlahu, až do zbláznenia. Ak by som mala nájsť dieru na trhu a vyplniť ju, postavila by som miestnosť, v ktorej by bolo pohodlné kreslo, do ktorého by si človek sadol, zatiahol okolo seba záves a mohol by si robiť so svojimi nohami, čo sa mu zapáči. A tak som tam sedela a šúchala nohami, ponorená vo svojich podnikateľských predstavách. Zrazu ma vyrušil mladík. Potichu sa spýtal, či je oproti mne voľné. Celé to bolo rýchle. Sadol si bez čakania na môj súhlas. Hlava mu padla na hruď a v okamihu zaspal. Z úst pustil slinu, ktorá bola dlhá a lepkavá a stekala mu na bundu. Na tej bunde mal zaschnuté stopy po slinách z predošlých dní. Naplo ma na vracanie a tak som tú slečnu X zavraždila s konzervou lúpaných paradajok z jej neobľúbeného hypermarketu, ale iba v hlave, a zrazu mi bolo dobre a už sa mi ani nechcelo vracať. Potom som si spomenula, že som deň predtým celkom rovnakým spôsobom spustila slinu pri mojom hysterickom záchvate u lekára, keď som revala a mlátila si päsťami do stehien a pýtala si nôž, lebo som si ho chcela strašne zabodnúť do pravej nohy. Zistila som, že všetci ľudia na svete majú rovnaké sliny, a že keď otvorila ústa, stekajú im na bundy rovnakou rýchlosťou, a keď tie sliny zaschnú, sú rovnako polopriehľadne biele, a keby boli všetci ľudia tak stratení, ako ten chlapec oproti mne, boli by všetci ľudia na svete rovnako nechutní. Rozopla som si kabát, lebo to teplo bolo už naozaj intenzívne a naozaj som si nedokázala prestaviť, aký teplý bude najteplejší mesiac v roku, a znova som sa zľakla že mi bude horieť koža a že bude horieť dlho, až celkom čierna praskne, a že vyschne voda a že slečna X bude plakať pred veľkými potravinami, lebo že nemajú špaldové piškóty, a že chlapec so slinou si nikdy nezavrie ústa, a jediné, čo sa bude dať na tomto svete piť budú jeho sliny, ktoré mu budú tiecť do rieky pod jeho nohami, ale tie nohy budú smrdieť a budú to nekonečné, nezastaviteľné sliny, a bude to ako umrieť od smädu v slanom mori, a budovy budú prázdne a cesty budú plné, plné mŕtvol a supov a obloha bude červená, bože, aké silné napätie mám v sánkach, a tá obloha mi bude postupne padať na hlavu ako obrovský panel, ale nikdy nespadne, ako keď sedíte vo vlaku, ktorý sa nehýbe, a vám sa zdá že idete ďalej, aj keď stále stojíte. A najviac som sa bála toho, že keď sa tak stane, že sa to nikdy neskončí. V nemocnici to smrdelo chlórom a dezinfekciou. Ešte trochu prerážal pach gumy zo syntetických podláh. Miešal sa s euforicky jemným, karamelovým vánkom z krusty ryžového nákypu.

“Chutí ti, babi?”

“Jafné, fe mi futí.” Babka bola rozkošná. Pusu mala plnú ryže a kompótu, no to jej vôbec nebránilo v rozhovore, keďže návštevy sú len do piatej a ešte toho bolo nekonečno, alebo aspoň milión, čo mi nestihla povedať, ak predpokladám, že babka všetko zopakuje aspoň trikrát. Kúpila som babke kávu, caffe latte z automatu, chutilo ako blato, caffe blatte, haha, zasmiali sme sa, a tak sme ju zajedali dobrou čokoládou a mali sme čokoládové zuby. Plastové poháre dodávali nemocničnému prostrediu nevtieravú noblesu.

"Zodvihni malíček!"

Smiali sme sa cez slzy a vystreté prsty. Hovorila mi o sebe, o dedkovi, s ústami plnými blata a krvi a strachu, veď ona vlastne mohla zomrieť! Nepamätá si to všetko celkom presne. Pamätá si však, že sa s dedkom mala ako kráľovná, lebo jej kupoval stále nové šaty a šperky. Ja si ho skôr pamätám, ako stále čumel na tie politické relácie a za Mečiara že by bol položil aj vlastný život. Veľa pri tom kričal a búchal do stola. Ale babka si vraj zvykla. Takto to je a zvykni si! A tak si všetci zvykli a nikto s ničím nebojoval. Veď načo vyťahovať granáty, keď nie je vojna? Môj dedko miloval rodinu. Veľmi ľúbil svoje vnúčatá, svoje vinohrady, svoju prácu. Pracovať vraj znamená neumrieť. Upracoval sa k smrti. Zabila ho jeho túžba po nesmrteľnosti. Chcel svojej rodine postaviť najväčší dom v galaxii. A tak staval a staval a staval až do smrti, a chcel nám všetkým postaviť dobré životy. Najmä babke. Keby si však ku nej tichučko sadol, iba tak! A nič jej nekúpil, nič neplánoval! Nič nerobil, nestaval, iba by s ňou potichučky trávil čas, iba by vyrovnával tú snahu! Môj dedko mal rád Mečiara, a miloval ho tak silno, že keď bolo treba odpustiť niekomu z rodiny že pil, alebo že neľúbil Mečiara, alebo oboje dohromady, musel ho miesto toho zavrhnúť a nenávidieť a prekliať ho a neodpustiť mu. Dedko bol zásadový.
“Stále mi chcel kupovať prstene. Zlaté prstene s očkom, aj také, všelijaké, vykladané. Alebo náramky, náhrdelníky, kožuchy…” Rozhadzovala rukami a otáčala ich hore a dole a ukazovala mi, čo všetko jej dedko kúpil alebo chcel kúpiť a že to všetko vlastne nikdy nechcela, a tak mi z toho vyšlo, že by bola babka najšťastnejšia na svete, keby bol dedko menej posadnutý Mečiarom, lebo potom by nedostal mŕtvicu a potom by mu nemusela tri roky utierať osratý zadok a potom by pravdepodobne mŕtvica obišla aj ju, a nemusela by tu teraz sedieť a čakať na výsledky a pozerať stále na hodiny. Ale na druhej strane, nesedeli by sme tu spolu. Nemali by sme vystreté prsty a vlhké mihalnice. Babka by mi nerozprávala o dedkovi. Bohvie kde by sme sedeli. Možno by sme vlastne ani nesedeli.

"No, ale stalo sa to takto..."
Vravela mi toho ešte veľa. Napríklad mi vravela, že v roku, kedy skončila druhá svetová vojna jej zomrel otec, na infarkt, a že zomrel, pretože bol príliš smutný. Vraj k nim v tom istom roku do domu prišli Rusi, ale že si to vlastne až tak veľmi nepamätá, lebo že bola malá, ale že si to pamätá jej sestra, a že keď tam prišli, tak celú rodinu aj s deťmi poslali Rusi do stodoly, k dobytku a k prasatám, a oni si v ich dome nažívali ako na zámočku, a že znásilňovali dievčatá v dedine, a že tie nevychádzali z domu, a že ak vychádzali, tak prezlečené za stareny, a deti v stodole si srali do gatí aj týždeň, ale že keď došli Nemci, tak že tí boli milí. Kto by nebol smutný, keby mu do domu vtrhli Rusi? Komu by už len nezlyhalo srdce, keby sa mu vlastné decko posieralo do handrových plienok celé dva mesiace a vlastné dcéry by pošpinili štrbaví väzni? Ach, trpká bezmocnosť! Babi, vyzleč si sveter, je tu teplo! Poďme sa ešte chvíľu spolu pozerať na Mečiarovu rétoriku. Na to, prečo sme odsúdili tých, ktorí jej uverili. Alebo na uslintaného chlapca. Alebo na nespokojné dievča s umelými nechtami. Alebo na globálne otepľovanie. Vlastne sa toho až tak veľa nezmenilo, všakže? Vlastne sa toho až tak veľa nemení. Nikdy. Ešte že sme sa zachránili. Ešte že sme zo seba stihli spraviť civilizovanú spoločnosť. Kultúrnu. Babi, aj vám pani učiteľky merali malé pehavé hlavy plastovými prístrojmi, čo vyzerali ako gigantické nožnice? A zapisovali údaje do tabuľky, ale perom, vtedy totiž nebol Excel, a odovzdali tie papiere potom pani učiteľky upratovačke, aby nachystala do kabinetu malé plynové masky? Ozaj, babi, ako by si spravila zdrobneniu? Plynovučké maštičky. Daj zrkadielko chrobáčik, dostaneš tam včeličku! Bolo päť, bol čas odísť. Bozky na líca, zvládneš to babi! A ona to zvládla. Nič sa nedeje, ideme ďalej! Hovorieva moja babka. A tak sa modlite k Bohu, nech nevyschnú moria. Pestujte si vlastnú zeleninu. Zamknite si domy. A keď prídu Rusi, povedzte im, nech sa pojebú!