Kozmonautka

Keď som bola malá, chcela som byť vodičkou trolejbusu alebo smetiarka. A veľmi som chcela byť kozmonautka. Valentina Tereškovova bola môj vzor. Jej nežný pohľad zavŕtaný do zadného rohu triedy ku mne hovoril tichým hlasom: “Dokážeš to aj ty!” Predstavovala som si, aké by to bolo lietať po okrajoch Mliečnej dráhy. Zájsť na kráterový mesiac, objaviť kadejaké nové planéty, stretnúť Malého princa. Bola som presvedčená, že sa vo vesmíre nachádza veľa sladkostí. A tiež sa mi páčila predstava, že by som si v beztiažovom stave vyhadzovala do vzduchu lentilky a potom ich jedla bez rúk.

Vždy som túžila pracovať v krčme, lebo vôňa piva mi pripomínala leto. Boli doby - a ja si ich ešte pamätám - kedy rodičia brávali svoje deti do bratislavskej Starej Sladovne a nikomu to nevadilo. Otec si ma posadil na kolená, mama mi podala fixku a vytrhla z balíčka cigariet obdĺžnikový staniol. Modré Sparty s lodičkou sa tak stali mojim ateliérom. Rozhodli o mojom osude, kariére, životnom smerovaní. V tej istej krčme ma dvorné čašníčky naučili, ako správne zazerať a búchať hranou hrubého skla o stôl.

Počas strednej školy som v mojej prvej práci načapovala veľa pív. Nepodarených, bez peny i zrazených. Zopár holandských, belgických, tmavých ako orech, belasých. Voňavých ako med, s plátkom citróna či pomaranča. Dlhé mesiace som bola presvedčená o tom, že môj život patrí za pivné sudy, pod drobnohľad nešťastne pravidelných návštevníkov. Zalepené kachličky ma nie a nie pustiť do sveta. Môj otec však chcel, aby som si dokončila školu, i keď ja som mala vtedy celkom iné plány. Učiť sa? Ja som chcela predsa ovládnuť svet! Oblizovať steny garáže, v ktorej sme hrali s kapelou! Búchať do hrozných bubnov, na ktorých boli namiesto blán natiahnuté igelitky. Chytať sa hrdzavých kľučiek plechových dverí a počúvať súzvuk všetkých tých krásnych pazvukov. Môj otec však vyhral - mal viac sily a najmä rozumu. Spomenula som si na pohľad Valentiny Tereškovovej a poslala ju spolu s prihláškou do horúcich pekiel.

Na výške som sa toho nakoniec naučila veľa - ako čestne podvádzať, ako správne klamať, ako sa naučiť na skúšku z prázdnych papierov. Nebol to až také zlé. Medzi zháňaním ospravedlneniek od lekárov a popíjaním caffe latte som si mohla vyskúšať všelijaké dospelácke práce. Také tie, čo sa dnes tvária byť dôležitejšie ako zlievanie zvyškov piva. Je to zvláštna móda, trend dnešnej doby. Čísla. Tabuľky. Milióny čísel v tabuľkách. Tabuľka rasa - popíš ju! Zaplň ju niečím zaujímavým! Chvíľu som uverila, že je dobré mať ambície, štverať sa k nule za siedmou desatinnou čiarkou. Zrazu zafúkal vlažný vietor, taký, čo by neodniesol na okraj mesta ani steblo suchej trávy. Hrdza ma už nebavila, pleseň mi nevoňala. Pivničné steny chutili zrazu celkom obyčajne. Bola som načisto otupená sadrokartónom dospeláckeho sveta.

Našťastie som si mohla vybrať, či tam zotrvám, alebo utečiem. Nerozmýšľala som ani sekundu. V mojej najnovšej práci radím ľuďom, v akom poradí najlepšie zízať na obrazy slovenských maliarov. Ľudia z galérie vychádzajú ako zhypnotizovaní, ako po meditácií. Ďakujú mi, usmievajú sa, píšu do knihy návštev krásne slová a ak sú milencami, pri odchode sa spolu telepaticky milujú. V jedno slnečné poludnie som z električky zhliadla éterickú ženu odetú v pestrej zástere so vzorom divých makovíc. Vykladala do škaredej ulice kvetináče plné čiernych bobúľ a jedovato-zelených lístkov. Musí ich všetky poliať, pohnojiť, zastrihnúť suché vetvičky. Všimla som si jej špinavé nechty a zhrbenú šiju. Jej myseľ, jej tabuľku rasu, čistú, nepopísanú, bez indexu, bez vzorca a desatinných čiarok. S dojatím som civela na jej jemnosť, starostlivosť, dôkladne zabalenú v zafúľanej zástere. Električka zašla za posledný starý dom a ja som ju viac nevidela. Chcela som si všimnúť jej oči - určite žiarili tak, ako slnko žiari na vlhkú, živú zem. Ďakujem za všetky práce, ktoré som mohla za svoj krátky život vyskúšať. Bola som už kozmonautkou, hudobníčkou, čašníčkou, marketingovou asistentkou, slečnou v galérií. A teraz viem, že si chcem otvoriť vlastné kvetinárstvo. Bude sa volať Tereška. Valentine som odpustila, dokonca jej znova dôverujem. Dokážem to aj ja! Brušká mojich prstov budú špinavé, dorezané od tŕňov a zubatých listov. Keď bude pršať, skryjem všetky fikusy pod drevený prístrešok. Moje oči budú svietiť ako slnko a ja budem strašne bohatá. Za niečo si predsa musím kúpiť cigaretový staniol, belgické pivo, bubny s poriadnymi blanami, vstupenku do galérie a raketu, čo ma odvezie späť na planétu V.