Popol

Chcem byť.
Chcem byť všeličo,
chcem byť prítomná, keď budeš práve elegantná.
Elegantná budeš, keď pochopíš, ako odklepáva dáma popol z cigarety.
Ani príliš nenápadne, ani agresívne.
Niečo medzi. Mám to v hlave.
Správne to bude, keď ti studený popol ľahne k nohám,
oddane ako jeseň.
A tebe zrazu zhoria ústa a pery sfarbí mokré lístie,
to nič, poprášim ich púdrom.
Urobím to veľmi elegantne.
Vždy je to vecou tabaku.
Lebo tabak navlhne, zvlní sa večerom ako túžba,
ako tešenie sa na chcenie
pod vysokým stropom,
tam na parketách z dubového dreva.
Na detské túžby v ich štrbinách,
niekde tam, medzi chumáčmi prachu.
A potom, za otvoreným oknom,
z noci sa stane zamatová stuha
a spraví nám na krkoch slučky.
Chcem byť.
Chcem byť pohárom vody,
na ktorý je čašníčka bez duše skúpa.
Tak to chodí,
Ľudia sa vždy ulakomia na samozrejmosti.
Napríklad na city sa stále ulakomujú.
Ale to nič, lebo ja som sa neulakomila na chcenie.
Veľmi chcem.
Chcem byť.
Chcem byť so spomienkou ako chytáš slzu čo padá zo stropu,
zmiešame ju s kávou a špinou z popolníka,
a keď je svet príliš suchý, pridáme doň trocha slín a
aha, dielo sa udialo!
Zvláštne krehké to je,
tie veci, ktoré všetci prehliadajú.
Chcem byť.
Neviem, či za tie dve slová pridať čím, proste iba
Chcem byť.
Prežívať, bývať, obývať túto zem,
a potom ďalšiu a ďalšiu,
všetky a žiadnu,
chcem porátať vrásky na našej starej duši.
Nie na dušiach,
veď duša je len jedna, spoločná.
Je všetkých a nikoho.
Chcem byť.
Pripravená hocikedy zrazu
Nebyť.
Hodiť
všetko do vody.
Do horúceho mora, do vĺn čo zhltnú svet ako veľká ryba.
A s ním aj chcenie.
Chcenie byť.