Karamel

Ach, len ako ľahučko zamotáš sa v predstavách,

O nehe, o tom, že niečo ako láska pretne tvoje blúdenie,

O dotyku, čo by krátky pohľad večnosti nám požičal,

Že ústa plné blata budú razom po tých horkých útrapách

Oblizovať karamel.

Kto to vlastne vie? Či cítiť je dnes chyba?

Či vymyslel si cit, či cit vymyslel teba?

A tak hladom s plným bruchom mrieme,

Suché prázdno aspoň trochu nasýtime
Kôrkou chleba

Namočenou v karamele.

Ach, len ako krehučko rozbíjaš sa v nádejách,

Že dotyk ruky prebudí Ťa z tmavých driemot,

Že čosi z toho, čo bolestne chýba,

Ukrýva sa vo mne, v tamtom,

V pošpinených perinách,

Snívalo sa mi, že láska nerodí sa z pekných slov,

Ani zo sladkých pomarančov,

Ani v bitkách jej niet, vo výčitke, mlčaní,

A tak mi prepáč, že som seba odovzdala strechám mesta,

Tam sa skryjem, tam ma nikto nevidí,

Odtiaľ z hora ako vrana hľadím

Na hlavy tých, čo kričia, že ešte vedia čosi cítiť -
Cítim! Aha! Dívaj sa!

Odpusť, že s prvým snehom radšej ako v tebe

V cudzích pivniciach som svoju hlavu sklonila.

Unavil ma plast, citové náhrady,

Farebné nálady, z nich jazyk ma štípe.

Snívalo sa mi, že nič na svete nevyplní diery v nás,

A už je ráno a ráno je svet riekou úprimného žiaľu,

Smútku, čo najkrehší zo sveta si tak trochu násilne privodia

Lízaním slaného

Karamelu.