Milanko

Táto kaviareň je naozaj otrasná. Moja krstná mama, Vanesa, tá by povedala, že je prevelice šomorózna. Starobratislavský dialekt zoškrabaný zo železných pivných trubiek u Františkánov dodáva aj celkom obyčajným slovám či veciam neobyčajnú noblesu. Myslela som na dobu mojich rodičov, isto bola v mnohých ohľadoch šomorózna, ale predstava poctivo dodržiavanej rutiny mi zalieva srdce sladkým pokojom, a to tej, že každú nedeľu sa chodili váľať všetci z partie do krčmy. Všetci vedeli, kedy, kde a prečo sa bude piť pivo, kto neprišiel, mal smolu, ale väčšinou prišli všetci, ľuďom sa chcelo chodiť von, dnu bývalo dusno, šomorózna nuda. Kým si prifarbujem minulosť a trúfalo jej dávam prívlastky ako neopakovateľná, elegantná, s citom alebo skutočná, v pulte pod halogénom v kaviarni súčanosti sa škerí čokoládová torta umelej farby. Starobratislavský dialekt v ponuke nápojov sa trochu úboho snaží o navodenie atmosféry čias minulých, nerozumiem svetu sŕdc a nerozumiem kaviarni Večerné teľco pod Hlavnou stanicou a už vôbec nerozumiem jej snahám navodiť domácky pocit, ale chyba bude vo mne, pretože nerozumiem srdciam, pnutiam, túžbam, slzám, nerozumiem látke, z ktorej mám zajtra zložiť skúšku. Na sušienke som si skoro vylámala zuby a káva je kyslá ako dážď, vypijem ju však zo slušnosti, pohnojím ňou zeminku v mojej suchej duši. Nie že by mi dážď nechutil – naopak. Piť dážď je v poriadku, je to dokonca zdraviu prospešné, pijem ho vždy na jar, keď marec spustí svoje hlboké dojatie nad prvými púčikmi divých ruží a nad poslednou snehovou škvrnou pri hlavných ťahoch, majú farbu narkomanovej pečene, vtedy sa vždy postavím na ulicu pod elektrický stožiar, zakloním hlavu a otvorím ústa a pijem dážď až do večera, potom si predstavujem, ako mama z okna kričí – Charlie, poď už domov, alebo mi hodí z okna plátok šunky pre uslintané zatúlané mačky, chchlajú a prskajú, sú besné ako ja. V marci sa vždy stane z bratislavských ulíc moja vlastná, kočovná kaviareň. Keď priší marec smutne, dávam si depresso s mliekom, keď prší krásne, dávam si ho bez mlieka a váľam sa v tých svojich nedorozumeniach, nerozumiem, ako to so sebou môžem vydržať. Svet vraj nie je nič metafyzické – učili nás v škole - ani nič čo nás presahuje, to len naše možnosti jazyka sú nepostačujúce a ohraničujú naše schopnosti rozumieť mu. Toto vyhlásenie škrtám z mysle, ukazujem mu stredný prst, to mám po otcovi, ten všade a každému ukazuje stredný prst, kaviarenské povaľovanie predsa presahuje aj tú najsystematickejšiu myseľ, dokonca aj bláznov presahuje, a to je už čo povedať. Myslím si, že psychiatrických pacientov by vôbec nemali zatvárať do sanatórií alebo ich deliť na tých, čo patria na Áčko alebo Béčko. Buď je človek blázon, alebo nie je. Ak je, mali by ho zavrieť nanajvýš tak do kaviarne, posadiť ho k stolu, nech si privonia ku káve, nech si ju osladí medom alebo nech ju pije hoci aj trpkú ako zeminu a hnilé jablká, ten najbláznivejší z bláznov nech si ju posype škoricou alebo ju premení na svetlé kakao, nech si ju votrie do vlasov alebo sa v nej vykúpe. Čokoľvek, čo mu zachráni dušu, nech si spraví v bruchu čierne more, lebo lodi sa na vzduchu ťažko pláva.

Táto kaviareň je naozaj otrasná. Prevelice šomorózna – hovorím Vanese. Veď už iba také čašníčky – tvária sa vlažne, koža na viečkach im padá od tej nijakosti čo sa im od rána do noci tlačí z očí, mohli by sa nimi aspoň hnevať alebo z nich šľahať plamene, stoja tu ako vešiaky na dáždniky a tie úsmevy sú prádznejšie než vystavené plechové krabice na čajové lístky, všetky sú štíhle a nevedia vôbec nič o smútkoch kaviarenských povaľačov – ako to, že tu pracujú? Prvá otázka na pohovore predsa musí byť – čo je najväčším smútkom kaviarenského povaľača? A čašníčka musí aj o druhej v noci vysypať z rukáva – prázdna šálka v duši! Ako by to ale mali vedieť, keď sem, do Večerného Teľca, nechodia žiadni povaľači? Chodia sem len zúfalci, ktorí pradávno prestali veriť v mágiu ničnerobenia, v posvätnú dôležitosť flákania sa, v liečivé pôsobenie hybernovania – nazvime to povaľačská meditácia. Kaviarenskí Tomášovia, kravaťáci bez príbehu! Sú to všetko schránky bez duše, prázdne mušle, jeden šušle, ten čo sem chodí kultivovane posedávať počas obednej pauzy, škriabe si hlavu a zúrivo udiera prstami do telefónu, vybavuje, zariaďuje samé dôležité veci. Táto kaviareň je veľmi podobná bratislavskému fenoménu La Kaviareň, napadlo mi, kým som hľadela na sivé ponožky šušľavého Mušľa. Strašne veľa La Kaviarní sa zrodilo za poslednú dobu v Bratislave. Vyrástli ako huby po daždi a navonok sa tvária, že sa v nich dá veľmi pohodlne povaľovať a meditovať a čarovať a zaklínať, všetko, čo sa týka duše a je potrebné. Lenže povaľačstvo nečiní zariadenie interiéru, moji drahí. Povaľačstvo je postoj, filozofia, mentálny stav, povaľačstvo je náboženstvo. Modlime sa spolu k ničnerobeniu a ku kávovým zrnám, kaviarenskí povaľači sa nikdy nehádajú o podobe Boha, vedia, že Boh sa dá jedine ochutnať a opisovať chuť? Akože – guľatá, ovocná, na konci jemne hranatá, rozpínavá? Ale prosím vás. Chuť chutí, to je všetko. Okrem toho, La Kaviarne klamú oči. Gauče, kreslá a drevená podlaha z laminátu, s hrdosťou povaľača chodím okolo a chriacham na vychudnuté čašníčky nesúhlasný pohľad, hovorím im môj názor na gýč aj keď ich vôbec nezaujíma, pilníkujú si nechty, penia mlieko na mliečnu kávu, ja dupocem do zeme ako malé dieťa, hnevám sa na seba, že ma rozhnevá taká hlúposť, ako je gýč, ako keby to bolo niečo celkom nové na svete. Upokojím sa, rukávom si utriem slinu z brady, skočím do električiek, ľahnem si pod autobus, leziem po strechách áut a na železničné koľaje ukladám drôty ako kvety na hrob všetkým samovrahom – svieti červená, vlak stojí, stojí večnosť a nikto nikam nikdy nedocestuje. A kam by aj chceli prísť? Jedine že by do kaviarne – povaľovať sa, povie mi Boh, čo včera chutil ako... Nepoviem ako!

V Bratislave však napriek tomu vládne akýsi zvláštny zákon priamej úmernosti, možno spravodlivosti. Rátam na prstoch ruky dni, odkedy sa generácia mojich rodičov rozlúčila s rutinou nedeľného povaľovania sa. S každou novootvorenou La Kaviarňou, s každým novým rustikálnym stolíkom zo sériovej výroby, s každým nápisom na stenách o tom, že domov je tam, kde je láska, zjaví sa akoby zázrakom, sčista-jasna niečo ako skutočná, stará kaviareň s tak vlhkým vzduchom, že sú tam namiesto belasých vankúšikov po miestnosti rozhádzané uteráky. V takej kaviarni ľudia sedia, hnijú a sú za to na seba nevýslovne hrdí. Nie že by nechodili do práce - chodia, ale chodia tam len veľmi pomaly. V takej kaviarni sa spomalí čas, aby ho bolo na ničnerobenie o trošku viac. Žiaden minimalizmus ani záclonky ani káro, žiadne vyumelkované teplo domova, ale krutý život veteránov žitia, špina za nechtami, opuchnuté krky a vykašliavanie krvavých hlienov, spomienky na Martu, čo omylom vypila chladiacu zmes namiesto minerálky, na starého Milanka, ktorý zaspal počas toho, ako kŕmil holuby, s vystretou rukou a kúskom rožku v nej, zaspal iba nachvíľočku ale sa už nezobudil a bol tak tuhý, že ho nevedeli poskladať do truhly, museli mu po tej ruke poskákať. Zaprášené kýble s farbami na stenu, tienidlá z tých najzvrhlejších antikvariátov, knihy o laponských troloch hneď vedľa  Daniele Steelovej, knihy, ktoré si nikto nikdy neprečíta, no nikto ich nikdy nevyhodí, sú niečo ako ľudia, ktorých vo svojich všedných dňoch nepotrebujete čítať ale nechcete ich ani vyhodiť, a na kreslách vábivé čalúnenie v odtieňoch farby dračej krvi a modrín na zadku, modrín od toľkého sedenia. Keď do nich, do tých kresiel, buchnete päsťou, zasneží celé mesto, deti dostanú v celom okrese prázdniny a na uliciach vyrastú obrie iglu z prachu a špiny. A na nich vlajka povaľačov a Milankov zub kývajúci sa na tenkej cverne, aby sa nezabudlo, na jeho lásku k holubom aby sa nezabudlo. Skúška správnosti znie - vedia čašníčky v La Kaviarni alebo u Večerného Teľca milovať holuby?

Sú kaviarne pre turistov, kde je mäkké osvetlenie jedinou zárukou útulnosti. A potom sú kaviarne, kde sa svieti ľuďmi. Aké neosobné sú tie obrie priestory, ja sa chcem tlačiť na cudzích ľudí pri drobných stoloch zo šijacích strojov! Mám rada kaviarne so záclonami ktoré nikdy nebudú opraté. Kaviarne s parketami, po ktorých sa škriabali ženy, čo potratili v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď im muža zobrala vojna a dve z ôsmych detí zničili kiahne na črievkach. Kaviarne s jedným hajzlom pre všetkých – pre ženy, mužov, homosexuálov, bezpohlavné víly,  kresťanov, moslimov aj židov, nikto tu nemá čas stavať druhú miestnosť, iba aby mohol čosi, kohosi rozdeliť. To iba ukričaných radikálov posielajú šťať do kanála a je jedno, do ktorej svetovej strany je akurát radikálny. Na militantné kecy tu nemá nikto náladu. Ja chcem ležať po sediačky a piť si svoju kávu, s politikou mi dajte pokoj! A pozerať sa na partiu šachistov, ako sa tvária, že rozmýšľajú a figúrky posúvajú len tak, hore dole, pre zábavu. To je vysoko antimilitantný postoj, taký šach. Keby všetci sedeli v kaviarni a boli zamyslení nad šachovnicou, vo svete by neboli vojny. Nikomu by sa nechcelo stavať pracovné tábory na Sibíri, v Rusku ani v Poľsku, nikto by nenarukoval do armády, nebol by čas. Sú to kaviarne, ktoré dávajú život mŕtvym. Nasali ho do seba od skutočne živých návštevníkov – od ľudí, ktorí sa môžu pochváliť zaujímavým životom alebo, ešte lepšie, zaujímavou smrťou. Vymenili ten príbeh za šálku kávy čo chutí ako pokoj a drevo čerešne a prvá pusa. S porcelánom, samozrejme. Všetky príbehy má čašníčka v olúpanej koženkovej bukse, čašníčka, ktorá rozumie, ktorá uchová, rozleje ich po kvapkách do borovičiek všetkým, čo prídu po nás. Aby sa nezabudlo, že život je trpký! Velice šomorózny, opravila ma Vanesa a namlela mi u seba doma v kuchyni dvadsaťsedem zrniek robustnej arabiky.