Prístav

Prístav sú slnečné prasiatka na najkrajšom dome v Bratislave.

Prístav sú mŕtve kvety vo vázach. Tulipány, ružové ako tváre dievčat, čo sa tešia z jari.
Prístav je cigareta, aj keď už dávno nefajčím. Tie mraky voňavé horiacim papierom vypúšťam z úst stále. „Prestal som fajčiť, pretože som sa zamiloval do rastlín“, napísal raz niekto niekde a ja som si to zapamätala, pretože si vždy pamätám iba osamotené vety, čo stoja ako jabloň v prázdnom zelenom sade, no pamätám si ich na celý život.
Prístav sú všetky secesné domy, ktoré sme si doteraz nikdy nevšimli, pretože sme hlavu ponárali do čerstvého betónu a oblakov sme sa báli, boli to vtedy zubaté papierové draky.
Prístav sú všetky dôležité plány, ktoré vôbec nie je dôležité dodržať, nakoniec ide aj tak iba o samotné plánovanie. Aby sme mali pocit, že žijeme, ak akurát náhodou nikoho nemilujeme.
Prístav je plán neurobiť nič a nechať veci ležať tak, ako sú.
Prístav je plán urobiť niečo, priznať si, že sa treba stále meniť, ohýbať, krčiť aj vyskakovať.
Prístav sú všetky lampy na svete. (Iba tie halogénové nie.)
Prístav je prach čo odpočíva na rámoch obrazov. (Pre niekoho boli zaisto tie obrazy celým svetom -  čo ak ten jeden, jediný kvietok pod strechou domu si nevšimol nikto z obecenstva, no pre maliara znamenali tie lupene najväčšie bezpečie na svete?)
Zobrazené celé svety na papieri. Možno že aj to je prístav.
Sú prístavom aj prázdne galérie?
Prístav je neprestať sa pýtať.
Prístav je akceptovať. Vidieť, počuť, zotrvať v stave bdelosti, to všetko sa robí v prístavoch.
Prístav je povedať – som bohatý, lebo nechcem viac, k prežitiu mi stačí zlomok toho, čo už mám. Možno že aj odoprieť si je prístav.
Prístav je robiť chyby a cez bolesť narásť, ani nie do výšky, ani nie do šírky.
Prístav je chcieť množiť svoje neviditeľné bohatstvo. Tekutú perleť čo lieta nad hlavou. Spomeň si na ňu. Krásna, však?
Prístav je láska k rodičom - vďaka im za všetko, čo dali, ale hlavne za to, čo nedali. Koľko nás tým toho naučili – vieme sa biť a vieme ako prežiť.
Prístav sú zrniečka cukru v spotených dlaniach, drapľavé ako malé kamienky štrku. (Tie ruky by stále chceli niečo vymýšľať, budovať a ničiť, lebo sú to ruky človeka a ruky človeka sú nepokojné.)
Prístav je múdrosť aj mladícka roztopašnosť. Prístav je milovať sa hlúpo aj múdro, mlčať aj vrieskať, keď je o čom.
Prístav sú všetky príbehy, zabudnuté, nedokončené, aj tie, ktorými pohŕdame, ktoré ponižujeme. (Vtedy ako by sme sami seba ponižovali, možno aj to je v istej fáze života potrebné, aby sme sa naučili, ako s tým prestať.)
Prístav je voda, čo umýva telo, špinavé od myšlienok a obáv. (Prístav sú vety v zátvorkách.)
Prístav sú všetky mláky v meste.
Prístav sú vlhké oči v ktorých sa odráža život ako na hladine čistej, bielej vody.
Prístav je slnko, ktorého sa bojím.
Prístav sú Tvoje jednoduché slová, ktoré robia z mojich obáv roztopené nanuky.
Občas je človek krásne slobodný a občas sa to stane práve pri inom človeku. Ach, aký to len prístav...
Prístav je Tvoje objatie.
Prístav sa stane keď ma dýchaš pod obrazmi, ktorým sa snažíme porozumieť.
Prístav je priznať si, že to ešte nevieme.
Prístav sú všetky papierové lode.
Byť v prístave možno znamená poslať ich všetky na rozbúrené more.
Prístav je dokázať sa na chvíľočku utopiť.
A potom nádych.
Lebo prístav je nájsť breh.