Siedmy

Ďalšia nedeľa, čo nám dala priamy zásah do srdca. Každý jeden krát si nahovárame, že z nej tento krát nebude bolieť hlava. Ani brucho, ani kĺby, ani kríže.

Ale vždy bolí, všetko, celý človek bolí.

K čomu sú nám slová útechy ak sa zmôžeme nanajvýš tak na zbabelé úteky?

Utečme do postele a leťme na nich do spánkov. Ja do tvojich a ty do mojich, dobre?

Hádam nás boh trestá za našu drzosť vytvárať si vlastné náboženské obrady? Akože ísť na bicykli a hltať vietor nie je to isté ako ísť na spoveď alebo sŕkať slepačí vývar?

Takmer vždy sa v kostoloch dusím. Nedá sa v nich zhlboka dýchať a pritom - aha koľko priestoru, skoro ako celá nová zem. Možno, že doň ľudia nosia príliš ťažké myšlienky a oni tam potom zostávajú, hnijú a kvasia a nemá ich kto vyvetrať.

A čo ak práve o to v živote nakoniec ide? Vyniesť zo seba to najboľavejšie na svetlo sveta, presne zo stredu svojho Ja, a nechať si to celé, tisíctonové, padnúť na hlavu?

Veď aký ľahký by bol život, keby nebol ťažký. Ľahučký, ako vtáčie pierko. Nič by nevážil.

Miešajú sa tu vône. Natriem si ich na predlaktie, na miesto čo ukazuje, či mi bije srdce, ak si práve nie som istá. Tabak a skysnuté pivo, kôpor a jemný koncentrát parfémovej vody z kvetov jablonky, detská radosť a pachy kuchýň malých sídlisk, premiestnila som sa na vidiek pod divokú čerešnu a rátam vlnky v potoku.

Pocit spúšťa vôňa. Niečo zrazu zavetríte a už ste v spomienkach, vo fantáziách, o láske, prirodzene, o ničom inom sa nakoniec ani fantazírovať nedá, i keď v jednej z mojich fantázií ma skoro zožral lev.

Ale nakoniec som mu hodila kus mäsa a on ma nechal tak.

Vypísané zápisníky. Holé vety, zdanlivo bez zmyslu a nič nie je pritom dôležitejšie. Každý má svoje posledné strany. Snažíme sa pri nich rovnako ako pri tých prvých, i keď sa naša snaha mení a my od priority estetiky prechádzame plynule k priorite kvalít oku neviditeľných, no aj keď ich zrak nezachytí, tlačia v hrudi ako ostré balvany. Nech ich rieka obrúsi na malé ploské kamienky, budeme s nimi v lete hádzať do jazera žabky. A letiac na bicykloch hltať vietor, dobre?

Kedy má zápisník význam?

Keď doň nazrie aspoň jedna spriaznená duša a aspoň jeden cudzinec?

Keď je v ňom veľa škrtancov?

Keď sú stránky zvlnené od vlhkých dlaní?

Keď je zopár stránok nezapísaných?

Keď sa nám po jeho prečítaní zdá, že musel jeho riadky písať niekto celkom iný, než my?

Keď sa v stránkach ozývajú hlasné úsmevy, najskôr vtedy.

A keď vďaka nim nezabudneš, že ťa zaživa žrali tigre. Lebo nezabúdať je výsadou pokorných a pokorní sú múdri.

(Obloha pojedla všetky konvalinky sveta a teraz jej vyliezajú z očí. Rieka si lenivo tečie pomedzi dva obrie obchodné domy a sníva o grónskom vzuduchu. Pokojne by preň aj zmrzla, na znak vďaky by odhovorila všetkých grónskych samovrahov, ktorých oziabu duše a sú leniví kúpiť si na ne nové rukavice. Eskimáci sú Inuiti a Inuiti sú ľudia.)