Kúsočky mňa, ktoré by bez teba neboli

Vesmír lásky je príliš jednoduchý a my – komplikovaní ľudia z komplikovanej planéty Zem, ktorých hlavným a azda najušľachtilejším cieľom je všetkom pomotať a skomplikovať a spraviť nezrozumiteľným - jej nedokážeme v tej krásnej a čistej jednoduchosti porozumieť.

Toľko možností sa mi rozprestiera pod nosom a ja si do nich utieram slzy! - Ivanka, toľko prác mám rozpísaných a myslíš si, že som aspoň niektoré z nich dokončila? – Ale oni sú možno už hotové - povedala mi a ja som do priestoru tresla dramatické ticho a jeden osvietený úsmev.

Vezmem ťa k najkrajším hviezdam, odhrniem z garníž mraky a pôjdeme si vyveštiť zo súhvezdí.

Ach, Michal, vôbec neviem kto si, ale veľmi dobre sa mi vedľa teba ležalo.

Rozbila som sklenený krasohľad, chcela som si zo zeme po čriepkoch pozberať krásu a spraviť si z nej zrkadlo.

Moje srdce je tak zvláštne túžiace – veľmi túži a zároveň akoby túži báť sa túžby.

Niektorí ľudia sa od smútku prepijú a iní ľudia sa do smútku zamilujú. Niektorí si kúpia kýbel nutely a niektorí od smútku nemôžu spať.

Zabudli sme na to, že nevieme zabúdať. A to je niečo ako životná tragédia.

Ak sa dobrovoľne strácam, znamená to, že som dobrovoľník?

Milujem, aj keď som zabudla, ako sa to robí. Milovanie asi nie je to isté, čo bicyklovanie. A možno že je, možno že je to presne to isté, akurát si nemáme v tomto hrubohmotnom svete ako overiť, či nám to ešte stále ide, alebo či nie, či pri ďalšom pokuse padneme na hubu a dooškierame si kolená ako deti.

Fľaškovo-zelená roleta. Cez ňu sa mihoce na drevených parketách zlaté nedeľné ráno. Ospalo chrapoce, vyfukuje teplý vánok. Roleta sa premenila na morskú riasu a my sme ryby, mlčiace v posteli, prevaľujeme sa z boka na bok, z boha na boh, rozmýšľame, aké odtiene má farba mauve. Spravíme si kaviareň v izbe a budeme piť kávu v nohavičkách, budeme sa kúpať v pomarančoch. Mačky si lížu chvosty aj zadky, bruchá sú hladné a srdcia presýtené – zaujímavé, že napriek tomu nebolia, ani sa im nechce zvracať, zabalíme sa do rias, do slnka. Je čas vstať. Do parkiet sa rozlieva mliečna pena, zo vzduchu je vanilkový puding. Poézia sa rodí v posteli a zabíja ju všednosť dní. Ale všednosť dní je iba a vždy iba naše rozhodnutie alebo nerozhodnutie, nikdy nie trest boží ani vesmírna súradnica. Teda, myslím si.